Založ si blog

Ježiško na bicykli

Priatelia na blogu Vianoce nám skončili a ja vám na odpútanie sa od politiky v tento čas ponúkam úryvok z pripravovanej poviedkovej knihy „Stratený v nedeľu,“ kde si pri troche záujmu môžete vy starší pospomínať na Vianoce minulosti a vy mladší sa dozvedieť aké boli Vianoce vašich predkov.

„Vianoce, to sladké slovo, narodenie malého Ježiška prinášajúce zmier, pohodu a lásku som mala rada.“ Jej hlas znel pokojne tíško, rozlieval sa po kuchyni, splýval s arómou čerstvej kávy. Traja potomkovia stíchli, aj Dávid odložil mobil a prisadol si k stolu. Maminou tvárou prebehol úsmev taký ako keď bolí malí, zdalo sa im, že prítomnosť zostala za dverami. Mama sa rozhovorila pomalí, myseľ jej uletela niekde do diaľky všetci mali pocit, že z jej slov vypadávajú do priestoru deje dávno minule na sviatky pokoja a mieru,  že okolo nich zrazu prebiehajú Vianoce v čase ktorý je pre ľudí nového moderného storočia už iba  romantická spomienka o ktorej neraz pochybujeme či vôbec takáto doba bola. „Spomienky na Vianoce svojho detstva máme všetci v pamäti, tie nám zostávajú na navždy, nezáleží na veku. Predstava tíško padajúceho snehu, pestrofarebný stromček, spomienka na mamu pripravujúcu štedrovečernú večeru, na otca kladúceho pod hodovný stôl sekeru, reťaz a seno, symboly Vianoc. Tešili sme sa z drobnosti, ale najviac sme sa tešili z hojnosti jedla o nejakých veľkých darčekoch sme ani netušili.“

„…babka a pomaranče, banány boli?“ Ironický prerušil snenie o dávnych Vianociach starej mami zvedavý vnuk. V okamihu pochopila kam svojou ironickou poznámkou vnuk mieri, ovládla sa. Dvihla obočie, z nehou sa na neho usmiala, akoby mu chcela odpustiť jeho uštipačnosť.

„Dávid, Dávid, mi deti vedeli sme, že existujú banány, pomaranče, dokonca v koloniale u žida Amsela som ich si neraz pred Vianocami z kamarátkami obzerala, ale v našom meste ich na jedol iba ak pán notár, farár… jedli ich možno aj iní páni, ale ja som to nevidela.“

„Takže babka ako dieťa si pomaranče a banány nejedla,“ nedal si sa odbiť svojou ďalšou provokatívnou poznámkou škodoradostný Dávid.

„…ale chlapci, jedla som, alebo skôr som ich ochutnala. Mala už asi dvanásť rokov keď na Mikuláša do školy priniesla zo štyri pomaranče Rožika. Boli to krásne vyfarbené pomaranče z obrázka a ta vôňa,“ stará mama prerušila rozprávanie, nadýchla sa akoby tie pomaranče ešte stále voňali, pri spomienke na tú dávnu vôňu jej oči žiarili. „Rožika to bola dcéra toho obchodníka Amsela z koloniálnym tovarom ktorý ich v našom meste vždy pred Vianocami šikoval a predával… .“ V tom sa stará mama zastavila, naprázdno preglgla slinu strácala hlas.    Spomienka na dávnu spolužiačku Rožiku ju dojala, chcela čosi povedať, ale nedokázala vydať ani hlásku. Zahmlene oči a slza ktorá sa v nich objavila velila jej mysli nepokračovať. Po toľkých rokoch už nechcela vo svojom vnútri jatriť nešťastný osud krásnej židovskej dievčiny ktorej tragický koniec jej rodiny ju ešte dlho po vojne prenasledoval. Dávid počúvajúc jej rozprávanie prekvapenie pozrel na babku ktorá zmĺkla, tá si práve inštinktívne zotierala slzičku dojatia.

„Čo babka čo sa deje… nebodaj plačeš?“ Zrejme nepochopil, ani nemohol….

„Ale nič, chlapče, len som si na niečo nepekné spomenula,“ zahovorila svoje zlyhanie babka a pokračovala v začatom príbehu. „Keď Rožika priniesla do školy tie pomaranče tak sme boli zvedavé čo z nimi urobí a ona cez veľkú prestávku postavila pomaranče a lavicu, opatrne ich olúpala dala ich na čistý červenkastý pijavý papier. Podelila ich na mesiačiky a dávala nám dievčatám po jednom ochutnať, ale to viete naša pažravosť sa pri tom delení nezaprela, dievčaťa nečakali a začali si brať mesiačiky samé a tak na mňa sa už toho veľmi nedostalo. Dievčence to rýchlo rozchytali, ale mne sa ušiel veľký kúsok kôry ktorú som si schovala do tašky. Vôňu prvého pomaranča cítim aj dnes, to bolo doma vypytovačiek čo to tak vonia po dome a ja som sa pred bratmi tvárila, že som ho zjedla celý.“ Pri spomienke ako oklamala bratov sa záhadne usmievala, zrejme jej to v tejto dnešnej hojnej dobe pripadalo smiešne.

„Vy si to chlapci neviete dnes ani predstaviť,“ zamyslela sa,“ prvorepublikové časy pre obyčajného robotného človeka boli ťažké a nemenili sa k lepšiemu, tak aj Vianoce neboli bohatšie, ale keď prišla vojna bolo to ešte horšie, och chlapci,“ povzdychla si mama.

„Na vojnové Vianoce by som najradšej zabudla.“ Synovia pozreli na mamku, videli, že už iba pri spomienke na nešťastnú Rožiku sa jej drali slzy do očí, ale ustála to, ale teraz pri spomienke na vojnu sa  slzy do očí tisli znova, mama sa  nadýchla, hlas sa jej zrazu zachvel, z oka vypadla symbolická kvapka, mala slzička sa zgúľala po líci.

„No tak mami snáď nám tu nebudeš plakať,“ ozval sa Vlado a ľavou rukou sa ju snažil pohladiť po vlasoch a pravou rukou utrieť slzičku. Mamka mykla hlavou a otočila sa k stene.

„Nie, nie, neplačem, ale prišlo mi to tak ľúto, že vy dnes neviete čo vymyslieť na Vianoce a my sme vtedy boli radi,  že máme si kde hlavu zložiť a najesť sa,“ ospravedlnila mama svoje rozcitlivenie, končekom prsta si utrela tvár a pokračovala.  „Iné to bolo po vojne to už som dospela, vyučila sa, vedela som čo to ušiť, tak aj darčeky z mojej strany pre rodinu boli aj keď nie bohaté, ale praktické. Spomínam si ako som otcovi a Lackovi ušila košele, mame a malej Magde zástery, to bola radosť….  Neskôr keď som   spolu s otcom odišli za robotou do Čiech a tam sa sme si spravili svadbu, otec po dvoch mesiacoch odišiel na vojnu. Sľúbil, že ako ženatý muž bude mať na Vianoce voľno. Čakala som ho, na prvé spoločné Vianoce som sa tešila, zo zarobených peňazí som mu kúpila toaletnú kazetu. Nepustili ho, armáda mala pohotovosť a v kasárňach museli zostať aj pétepáci. Nakoniec sme boli každý sám, otec v kasárňach a ja v malej iziebtke v cudzom svete, aj som si poplakala, ale taká bola povojnová doba. Veselšie to už bolo keď ste boli na svete už aj vy a my sme sa stali rodičmi, tak pribudol pohľad na vás deti, na vaše rozžiarené očka. Vianoce boli síce skromnejšie, ale zato duchovnejšie. Na štedrý večer sme sa najprv pomodlili, veľkú zábavu ste mali keď sme si navzájom zajedali hostie z medom. Večera bola tradičná, juška, hubová polievka bezmäsitá kapustnica, zemiakový šalát z rybou a nakoniec bobáľky z makom…a potom prišiel Ježiško. Tešili ste sa z maličkosti, cukríkov, búrskych orieškov, jabĺčok a neskôr aj z pomarančov. Keď ste boli starší tak po večery ste išli po spievaní. Pamätáte sa na ten zvyk v našom mestečku chodiť pod okna spievať príbuzným koledy, to bolo radosti, keď ste dostali nejaké sladkosti alebo keď vám niekto dal korunu. V noci keď ste neboli unavení šli sme spoločne na polnočnú omšu“. Fero sa pri mamkiných spomienkach sprvu iba usmieval až napokon prešiel do hlasitého smiechu. Mama to pobádala na chvíľu sa zastavila, čakala čo povie, ale on bez toho aby jej  rozprávanie prerušil obrátil sa k bratovi aby doplnil jej myšlienku.

„Vlado spomenul som si na kostolného anjelika pamätáš si na to keď sme do kasičky dali vykoledované korunky tak nám vďačne pokýval hlavou.“

„Pravda, že na toho si dobré pamätám,“ ozval sa Vlado. Ferova spomienka na sadrového anjelika ktorý pri jasličkách kýval hlavou všetkým vyčarila úsmev, súhlasne prikývli, čakali až sa mama rozhovorí znova, ale mlčala. Do ďalšieho rozhovoru svojou uštipačnou otázkou ju znovu ju podpichol Dávid.

„Babka keď si bola mala boli aj nejaké darčeky?“ Ústa starej mami sa nežne pohli. Našpúlila ústa, ako by mu chcela oponovať, ale rozmyslela si to. Poučená vnukovými provokačnými poznámkami sa zastavila, zamyslela sa, kdesi v hĺbke svojej mysle našla prerušenú niť spomienok a pokračovala.

.         .         .

„Boli aj vtedy darčeky, samozrejme, ale nie každý si ich vtedy mohol dovoliť, vedeli sme o tom, že v bohatších rodinách deti dostavajú. Pokiaľ si pamätám my ako deti sme dostali jabĺčko, cukríky, pár orieškov, ale tešili sme sa a ďakovali Ježiškovi aj za to. V chudobnejších rodinách nebolo ani to, deti skôr dostali bitku ak darčeky,“ snažila sa vtedajšie pomery svojmu vnukovi vysvetliť stará mama.  Zrazu sa zháčila, akoby si jej myseľ si niečo pekné pripomenula. Pozrela po svojich synov a vnukovi, ešte raz si prebehla mysľou udalosť ktorá sa pred chvíľou b v jej unikajúcich spomienkach.

„Chlapci, nebudete mi veriť, ale raz som predsa aj ja dostala darček a to priamo od ozajstného Ježiška.“

„Cha-cha babka od ozajstného Ježiška?, Veď Ježiško je iba stará rozprávka pre deti,“ to sa stal nejaký zázrak, nedôverčivo zo smiechom sa  vyzvedal vnuk.

„No, čo myslíš aj vtedy sa stavali, také veci, že Ježiško prišiel medzi deti  tak ja som dostala darček od skutočného Ježiška,“ z hrdosťou v hlase mu na jeho pochybovačnosť oponovala stará mama. Pri spomienka na dávnu príhodu sa jej oči rozžiarili, zrazu pred sebou videla tie dávno minule scény. Aj keď to bolo jej tajomstvo nikdy o tom nikomu nerozprávala pocítila túžbu, že musí o tom zázraku ktorý sa stal v ten vianočný večer pred dávnymi rokmi svojim keď ona bola dieťa potomkom porozprávať.

„Chlapci, jasne že po čase som všetky súvislosti z tej príhody pochopila, ale aspoň vtedy som tomu verila, že to bol skutočný Ježiško aj keď vyzeral oveľa starší,“ záhadne sa usmievala, čakala kedy ju výzvu aby začala.

„Mami,“ zasmial sa Vlado ale ja si nepamätám aby si nám niekedy spomínala, ťa niekedy navštívil živý Ježiško“, pochybovačne trochu z humorom aby mamu neurazil zašpásoval z maminými spomienkami Vlado.

„Veď som sa tým ani nikdy nepochválila, ale teraz sa mi zdá, že dozrel čas aby ste skôr ako umriem o tom vedeli.“ Mama postrehla, že jej synovia neveria keď obaja nad jej tvrdení iba zagúľali očami a tak sa už o čosi rezkejšie znova rozhovorila.

.          .          .

„Boli  tridsiate roky minulého storočia vo svete zúrila kríza a v našom mestečku bieda, nie taká obyčajná, ale veľká. Obchody boli plné, židovskí majitelia ponúkali ľuďom tovar od výmyslu sveta. Gazdovia na trhu sa predbiehali ponúknuť hospodárske produkty. Remeselníci postavali pred svojimi dielňami, keď sa čosi našlo, tak to bola vzácnosť. Kohúty kikiríkali, husi gagotali, mlieko, maslo, tvaroh v každom gazdovskom dome, ale nemal kto kupovať. Nebolo roboty, nebolo peňazí. Chudoba doliehala na ľudí rovnako, stavalo sa, že na tých chudobnejších bez majetných ešte viac. Boli rodiny, že starí ľudia a neraz deti zomrelí od hladu a zimy. Aj tu na našej ulici bol taký prípad keď celá rodina Mišurových v zime vykapala. Vtedy neboli také podpory v nezamestnanosti ako dnes a keď vrchnosť rozhodla a dala nejakú žobračenku chudobným tak to stačilo tak na peceň chleba a trocha masti, alebo oleja. Bohatí boli a dobré si žili iba gazdovia, ktorí mali polia, statok, úrodu obilia, zemiakov a hodne jedla, lebo jedlo to bolo bohatstvo. Môj otec bývalý dragún cisársko – kráľovský vojnový vyslúžilec, stále ešte cudzinec v novom štáte to nemal ľahké. Ako remeselník, murár a matka domáca z venom úzkeho švíku poľa čo v tom čase nebolo žiadne terno. Otec pracoval od jarí do jesene na stavbách v okolí nášho mestečka a mama obrábala malé políčko, ktoré dostala ako veno, chovala hydinu, opatrovala deti ktoré do rodiny pribúdali. Raz do roka sme zabili prasiatko niekedy aj dve keď otec namiesto výplaty v peniazoch priniesol čosi iné, zrno, múku a iné poľnohospodárske prebytky ktoré sme ako rodina zužitkovali k svojej obžive a pri udržovaní svojho malého hospodárstva. Cez zimu murári, ale aj iní stavbársky remeselníci nepracovali bežné v čase veľkej hospodárskej krízy, nepracovali ani v lete v čase najväčšej stavbárskej sezóne a tak mali dosť času sa z nami  deťmi aj pohrať. My deti sme práve v tom čase dorastali a chodili do školy, roboty nebolo a tak rodina s peniazmi malá hlboko do vrecka, ale žila. Bolo to v polovici tridsiatich rokoch, kedy kríza v našich končinách zúrila najviac. Prišli Vianoce to som už mala vyše desať rokov tak si to dobré pamätám. Vláda nášho štátu v rámci pomoci rodinám remeselníkov a námezdných robotníkom  postihnutých hospodárskou krízou sa rozhodla školopovinným deťom materiálne pomôcť vianočnými darčekmi v podobe ošatenia, obuvi a podobne. Týždeň pred Vianocami dostal otec zo  školy správu, že je treba prísť nahlásiť počet školákov a pomery v rodine, všetko hneď splnil a túto radostnú novinu nám oznámil. Moji súrodenci starší Jozef, ja a prvák Lacko sme sa už týždeň dopredu na avizovane vianočné darčeky zo školy tešili, aj po celej ulici sme tu správu rozhlásili…,“ nedopovedala. Pri spomienke na dávnu príhodu sa mame na chvíľu zachvel hlas, aj po rokoch prežívala udalosti ktoré práve rozprávala.

„Čo mami, vari si zabudla čo bolo ďalej?“, pohľadom štuchol do nej Vlado.

„Ale nie, len mi prišlo ľúto, akí aj vtedy ľudia bolí zlí, závideli si aj to čo nemalí. Po krátkej odmlke sa mama nadýchla a pokračovala. „To viete chlapci taká udalosť, nemohla som sa toho dňa dočkať, to napätie, že aj na mňa si niekto tam hore spomenul zo mnou lomcovalo. Darčeky zo školy, to som si ani nevedela predstaviť čo to bude. Počítala som noci koľko sa ešte vyspíme, dokonca aj sa mi o tom snívalo. Ježiško ktorý sa mi prisnil bol vysoký pekný dlhovlasí a bradatý muž,“ očami prešla miestnosťou zrak jej spočinul na malej známej reprodukcii slávneho stredovekého maliara ktorý si dávno ešte z otcom kúpili niekde na púti. „Pozrite takto vyzeral ako na tom obrázku, zahalený v krásnom purpurovom plášti. Videla som ho ako živého, dodnes ho mám pred očami, podal mi veľkú krabicu oviazanú červenou stuhou, pohladil ma po vlasoch a nežne sa mi prihovoril, už si nepamätám čo mi povedal, lebo som sa celá spotená prebudila.“ Poslucháči obaja synovia aj z vnukom sa pozreli na seba, tíško sa pousmiali nad snami svojej dojatej  spomínajúcej mamky.

„Mami veď to bol iba sen,“ jemne aby sa neurazila poznamenal Vlado.

„Sen, sen, desaťročného dievčaťa, ale krásny sen, dovtedy som nijaký ozajstný darček nedostala, keď nepočítam nejaké to jabĺčko, orech, alebo cukrík od starej mamy Františky. Nedivte sa, že som bola vzrušená, vtedy sme nesnívali o nových telefónoch, autách, hercov a spevákov,“, pozrela na vnuka Dávida, „snili  sme o nových topánkach, oblečení, dobrých ľuďoch ktorí by nás mali radi a Ježiško patril k ním“.

„Správne babka takto bolo“, z jemnou iróniou v hlase posmelil ju vnuk Dávid. Stará mama nedbajúc na jeho povzbudzujúcu  poznámku sa rýchlo spamätala a pokračovala.

.        .        .

„Od rána sme sa všetci traja tešili, konečne prišiel deň D, keď do školy mal prísť Ježiško. Mama nás sviatočne vyobliekala, ja so si na seba obliekla malý modrastý kabátik ktorý som dostal od tety Heleny, keď ona už podrástla. Mama síce trocha reptala, že je to sviatočný iba do kostola, ale nakoniec privolila. Veď keď už príde ten Ježiško, tak nech vidí, že ste z dobrej rodiny a rodičia sa o nás starajú, povedala mama keď nás vyprevádzala do školy.

„…a balíčky nerozbaľujte“, zakričala ešte za nami keď sme vyšlo z dvora. Celí šťastní sme šli do školy, nedbali sme na zimu a na sneh ktorý nás cestou sprevádzal. Cez prestávky sa o ničom inom v triede nehovorilo, len o Ježiškovi. Deti sa tešili, a tí bohatší len závistlivo sa nám posmievali a pokrikovali, chudáci, žobrači, ale mne to nevadilo. Hneď po vyučovaní židovskí žiaci a tí ktorý boli z bohatších gazdovských rodín odišli domov a my ostatní „vyvolení“ sme sa odišli k zborovni na opačný koniec dlhej školskej chodby. Fúzatý školník priniesol zo zborovni štyri veľké vrecia v ktorých boli toľko očakávané darčeky. Tí čo sme mali byť obdarovaní sme zostali na chodbe. Väčší chlapci a dievčatá sa postavili k vreciam, ja som keďže som bola mala a pred mnou sa silnejší chlapci tlačil bližšie k darčekom som si vyskočila na parapet aby so všetko dobré videla. Prišiel pán riaditeľ z pani učiteľkou, pán školník pred ktorým mali všetci veľký rešpekt nás vyzval k pozornosti vysvetlil nám, že náš dobrotivý pán prezident Masaryk sa dohodol z Ježiškom a posiela prostredníctvom jeho dary, ešte raz nás upozornil aby sme boli slušní a netlačili sa. Chodba ako na povel stíchla pani učiteľka začala z veľkého papiera čítať mena. Chlapci a dievčaťa prichádzali dopredu a školník im rozdával balíčky všetky boli rovnaké vo farebných šuchotavých obaloch. Prví obdarení si ich šťastne stískali a mi ostatní sme im zatlieskali a potom z úsmevom šťastia sa pomalí vytrácali zo školskej chodby. Chodba sa pomalí vyprázdňovala až napokon sme zostali  školskej chodbe iba my traja, Jožko, Lacko, ja, pán riaditeľ z pani učiteľkou, školník a prázdne vrecia. Riaditeľ pozrel na školníka ten doširoka roztiahol ruky, pokýval ramenami, nič nepovedal a my traja ako sirôtky sme vyšli zo slzami v očiach pred školu. V parku nás čakali spolužiaci, ale keď videli, že ideme na prázdno začali sa nám posmievať a vykrikovať rôzne hanlivé slova.

.          .           .

Sklamanie bolo obrovské, veď ostatné deti ktoré boli vybrané balíčky dostali a my nie. Smutne sme sa pobrali domov, chlapci to niesli najprv statočne. Keď som plakala Jožko ma utišoval, „neboj sa veď ja im všetkým ukážem.“ Škaredo ponadával na všetkých neprajníkov ktorí sa nám smiali, zovretou päsťou sa obrátil ku škole sa povyhrážal pánu riaditeľovi, školníkovi, zastrájal sa aj samotnému prezidentovi. Nič nepomohlo, ja som si cestou domov aj poplakala a ta nám trvala už dosť dlho. Rozoberala som to z každej strany, prečo ja a moji bratia sme nič nedostali, ale na  nič som neprišla. Nemohla som v tej mojej detskej hlávka pochopiť prečo ten Ježiško práve ku mne bol taký nespravodlivý, veď som sa poctivo celý rok modlila, do kostola som chodila, rodičov poslúchala“, kládla som si túto otázku už druhýkrát, keď ma Jožko tesne pred domom zahriakol.

„Tak už nerumázgaj v lete pôjdem z otcom na robotu a kúpim ti čo len budeš chcieť“, hrdinský prehlásil Jožko, len aby ma uspokojil, ale ani to nepomohlo. Nakoniec vina padla na neho, obvinila som ho, že to je preto, lebo v lete vyberal malé vrabce z hniezda v maštali a dával ich mačke Mice a tak nás Ježiško určite za to potrestal.

„Áno takto je všetko je to pre teba,“ vyprskla som mu zlostné slova do tváre, on iba kývol rukou a ukázal prstom na čelo. Škriepkami a obviňovaním sa navzájom sme celí upachtení všetci traja došli domov. Mama nás čakala pred bránkou, už zďaleka videla, že čosi nie je v poriadku, ale keď nás zbadala, že ideme z krikom a prázdnymi rukami. Nechcela uveriť vlastným očiam, zalamovala rukami, žehnala, prisahala, že ona to tak nenechá a na pomoc  privolávala aj samotného Pána Boha aj z Ježiškom.

Slzičky mi pomalí uschýnali, pozobliekali sme sa a usadili k stolu na ktorý nám mamka práve chystala skromný neskorí obed, aby sme sa najedli. Pariaca hustá zemiaková polievka nám zlepšila pochmúrnu náladu, ani sme sa nestačili prežehnať, keď sa ozval najmladší z nás.

„Prečo Janík z Ankou dostali darčeky a my nie?“ z výčitkou v hlase sa pýtal otca najmladší ešte len prvák Lacko.

„Vieš Lacko, Janík s Ankou sú chudobnejší ako my,“ snažil sa mu vysvetliť otec, „oni nemajú ani kravu, len dve kozy ich otec nepracuje…,“ nič nepomáhalo, Lacko si húdol svoje. „… prečo a prečo?“ Pridala som sa aj ja a tak obaja sme sa dožadovali vysvetlenia. Mamka sedela pri sporáku doposiaľ bola ticho, ale keď sme dvaja na otca dobiedzali a on sa stále vyhováral, že on za to nemôže, že on nevie ozvala sa mamka.

„Franci pôjdeš zajtra do tej školy a zjednáš nápravu, deti majú pravdu, páni sľúbili a nič nedali, tu nie je niečo v poriadku,“ osopila sa mama na svojho muža. Otec sa okúňal, nemastno, neslano zahováral až nakoniec už zo zlosťou rezolútne povedal.

„Ja nikám nepôjdem a dosť,“ vzpriečil sa.

„ Žena moja nie sme až takí chudáci, aby sme boli odkázaní na štátnu almužnu“, snažil sa miernym tónom odhovoriť svoju ženu od takého ponižujúceho rozhodnutia. „Po Vianociach mam zahovorenú neveľkú robotu u obchodníka Friedmanna,“ mama na neho nedôverčivo pozrela. …no u toho čo ma pivo sklad, zarobím nejaké peniažky a darčeky deťom kúpim.“

„Keď nepôjdeš ty tak pôjdem“ rezolútne vyhlásila mama, „… a teraz už jedzte“. My deti sa uspokojili, otec tiež, určite počítal s tým, že si návštevu školy jeho manželka do rána rozmysli, ale opak bol pravdou naša mama si nerozmyslela.

.         .         .

Ráno po raňajkách mamka nakojila malú Magdalénku obliekla si sviatočné šaty. „Daj pozor na deti,“ zakričala na otca tmoliaceho sa po dvore keď vyšla z domu. Otec čosi neurčité zamrmlal, mama si prehodila vlniak a hybaj ho do školy. Pána Meszlenyiho riaditeľa obecnej školy našla rýchlo, ten sedel v riaditeľni a prehrabával sa v nejakých úradných lajstrách. Hneď keď otvorila dvere a predstavila sa,  riaditeľ sa jej zdvorilo opýtal čo si praje.

„Pán riaditeľ…,“ z pocitom hanby, že sa musí doprosovať za to čo mali od školy sľúbené spustila mama už predkom naučenú vetu.

„…prišla som sa pán riaditeľ opýtať…,“ riaditeľ si napravil okuliare, chvíľu akoby lovil v pamätí, ale zrejme mu rýchlo došlo čo je vo veci.

„Ja už viem, ja už viem,“ ticho ju prerušil riaditeľ, rukou naznačil aby si sadla. Posadil ju mäkkého kresla ako nejakú paničku, ochotne si ju vypočul, neprerušoval ju. Mama mu porozprávala ako žijú, koľko sa otec musí narobiť, aby deti netreli biedu, keď skončila nakoniec dodala. „Pán riaditeľ mi sme ani z podporou nepočítali, ale keď ste ponúkli, tak sme prijali, deti sa tešili, ale také sklamanie a hanbu sme nezaslúžili….“

„Mate pravdu pani Materniaková uvažovali sme aj z vašimi deťmi, veď spĺňate regule pre štátnu pomoc pre školopovinné deti, ale prišlo nám od dobrej duše ktorá vašu rodinu určite dobré pozná anonymné písomné hlásenie,“ riaditeľ otvoril stolík a vytiahol z vrchnej zásuvky bielo modrý listový papier.

„Pozrite sa pani tu to máte čierne na bielom“, prstom ukazujúc riaditeľ na kostrbatým písmom napísaný papier, „pisateľ nám dáva na známosť, že vaša rodina nie je tak chudobná aby deti mohli dostať štátnu pomoc.“ Dokonca v tom liste stoji, že až dva prasiatka ročne vychováte, kravku aj kusisko poľa mate a tak vaše deti školská rada vylúčila, bol som síce proti veď poznám vášho manžela je to čestný človek aj pre školu čosi robil, ale ma prehlasovali, napokon darčeky pre vaše deti  dostali tí ktorí podľa rady to viac potrebujú.“    Mama pre slzu na krajíčku na list ani nepozrela, pána riaditeľa sa viacej na nič nevypytovala, vstala ako obarená. Riaditeľ ju odprevadil k dverám, poprial veselé Vianoce a tým sa vec zrejme z jeho strany vybavila. Mama celou cestou domov plakala, uvažovala ako nám to doma vysvetli. Nechápala ako len ľudia môžu byť takí zlí aj keď chudák chudákovi závidí. Viem dobré, že ani na um jej neprišlo aby sa niekomu neznámemu pomstila. Nesnažila sa ani pátrať kto napísal takýto list to som sa dozvedela až keď som bola dospela o zákernosti tejto osoby si pomyslela svoje a keď došla domov tak nám sa to bez štipky nenávisti snažila vysvetliť.

„Deti Ježiško sa pomýlil a vaše darčeky dostali druhí, nedopovedala, slzy v očiach jej to nedovolili, iba nás pohladila.

„Ktorí druhí,“ ozval sa Jožko, „musel to byť asi veľký chudák ktorý vaše darčeky dostal,“ nedalo mu to aby sa nás nezastal, ako deti sme to nepochopili aby sa Ježiško mohol pomýliť, ale všetci sa s tým zmierili veď idú Vianoce a na Vianoce sa všetky hriechy odpúšťajú.

.         .         .

Na druhý  deň, deň štedrovečerný, sa vyváralo, rozvoniavala kapustnica, hríbovka, dopekali sa bobáľky, všetko to v kuchyni rozvoniavalo a my v tento pôstny deň od rána hladní sme nasávali túto vôňu, nemohli sme sa dočkať až zasadneme k stolu.  Neskoro popoludní keď príprava na štedrú večeru vrcholila mama nás deti poslaná na dvor.

„…a zoberte aj malú Magdalénku, nech sa nadýcha čerstvého vzduchu“, zakričala mama. Otec za zadnou stenou ukladal narúbané drevo a my deti tmoliace sa pred drevenou bránkou sme sa nudili a tak metlou sme rozvirovali padajúci sneh. Cesta od mesta bola ako vymetená, nikto nikde, ticho ani psy nebrechali, akoby tušili posvätnosť tejto noci ktorá práve prichádzala.

„Aha bicykel“, skríkol najmladší Lacko ktorý chytal pred bránkou do úst padajúce snehové vločky.

„Kde by sa tu vzal bicykel,“ zahriakol ho Jožko, vybehli sme pred bránku a všetci traja sme sa otočili tým smerom. Vo víriacom snehu sme zbadali siluetu niečoho čo sa k nám približuje a skutočne bol to bicykel a na ňom chlap ktorý sa v začínajúcom šere sa pomalým tempom blížil k nám. Bolo nám to čudne, teraz v začínajúcej fujavici a pred štedrým večerom sa niekto niekde vybral na cestu. Chlap na bicykli nás zbadal, zastal rovno pred bránkou spak ruky si oprášil zasneženú tvár. Zvedavo sme si ho obzerali. Nebol to obyčajný chlap, fúzatý z neoholenou bradou na ktorej sa trblietali vločky čerstvého snehu. V dlhom hnedastom kožuchu vo veľkej baranici padajúcej do čela vyzeral v mojich očiach ako by bol z iného sveta.  Chlap sa popozeral po okolí, keď nikoho iného okrem nás na ulici nezbadal pevným hlasom na nás zavolal.

„Tu býva rodina murára Franca?“

Najprv sme sa jeho hromového hlasu zľakli, ale keď to iste zopakoval už druhýkrát nabrali sme odvahu.

„Áno, tu býva…,“ zakričali sme zborové až ma malú Magdalénku sediacu v drevenom vozíku ta si húdla to svoje gá-gá.

„Tak som vás predsa len našiel deti,“ z uvoľneným výdychom povedal neznámi chlap. Zosadol z bicykla, oprel si ho o nohu a z kožucha oklepal mokrý sneh. Spak rukou pretrel zasnežené obočie a čiapku zrak mu padol na urasteného školáka Jožka.

„Ty budeš určite asi najstarší,“ prísnym hlasom aby prehlušil vietor vyzvedal sa brata.

„No, no…“ zo strachom hlase a otvorenými ústam zamrmlal Jožko.

„Poď bližšie chlapče,“ rukou ho pobádal neznámi chlap, „neboj sa“.  Jožko nesmelo podišiel k chlapovi ten sa obrátil do zadu, jednou rukou pridržiaval bicykel a druhou  sa snažil z nosiča niečo vybrať. Zbadali sme  tam veľký balík ledabolo pripevnený papierovou šnúrou. Chlap ju pomalí rozviazal a obradne podal balík Jožkovi.

„Neotváraj ho a daj to otcovi,“ vľúdnym šeptajúcim hlasom a zo zdvihnutým prstom prikázal roztrasenému Jožkovi. „No aby som nezabudol, povedz mu, že to vám to posiela Ježiško“. Pri týchto slovách neznámeho sme všetci onemeli, len sme pozerali raz na balík v Jožkových rukách a raz na chlapa. Báli sme sa čo i len slovko povedať aby ten zvláštny človek si to nerozmyslel. Zrazu sa mi, aj napriek jeho výzoru neznámi chlap začal pred mojimi očami meniť na anjela.  Neznámi chlap meniaci sa na anjela nás všetkých troch pohladil pohľadom až som ho cítila na liciach, zaželal našim rodičom a nám pekné Vianoce, napravil si kožuch, pritiahol hlbšie do čela baranicu, sadol na bicykel, nohami sa začal odrážať. Aj keď tento zvláštny anjel nemal krídla zdalo sa mi, už sa nedotýka ani zeme. Vyjavene a ticho som pozerala ako sa stráca sa v začínajúcej vianočnej tme. V tej chvíli som uverila a bola presvedčená a ešte dlho potom, že to bol Ježiško aj z bicyklom prezlečený za anjela a pred mojimi očami odletel do neba.

.            .           .

„Otec, otec, mami“ z krikom som z Lackom vbehla  do izby.

„Čo sa deje“ okríkla nás mama.

„Ježiško tu bol“, kričal Lacko, ja som sa pridala a tak sme kričali jeden cez druhého.

„Aký Ježiško“ pýtal sa prekvapenie otec.

„No Ježiško taký z neba,“ dýchavičné som vysvetľovala túto novinu  prekvapenému otcovi „a prišiel k nám na bicykli“,.

„Ale Maňka kde by sa tu vzal Ježiško“, ohradil sa otec z neba a na ešte k tomu bicykli?“ Nechápavo sa na mňa pozrel otec, ale keď po chvíli najstarší Jožko vošiel do izby držiac v obidvoch rukách veľký balík, začali aj rodičia veriť, že sa na dvore niečo udialo a nevymýšľame si.  Balík ktorý nám poslal Ježiško sa ocitol na stole.  Otec zobral do ruky pekne sformovaný balík v hnedom papieri trblietajúci sa vločkami topiaceho sa snehu, previazaný špagátom zakončený malou mašličkou neveriacky krútil hlavou. Opatrne potriasol. Zvraštil čelo a mne sa zdalo sa nám, že uveril. Mama neveriac, že niečo také sa môže stať, prerušila varenie zalamujúc rukami podišla k stolu. Otec pozrel na naše rozžiarené oči a tak celu preňho zatiaľ záhadu zobral vážne, alebo aspoň pred nami deťmi sa  tak tváril. Ešte raz ho poťažkal, poprevracal,

„Deti, poškriabal sa za uchom keď to priniesol Ježiško tak potom ho hádam dáme pod stromček,“ rozhodol otec. Nejako sa nám to v našej nedočkavosti nepozdávalo, ale keď to povedal otec z nevôľou sme rešpektovali.

Stromček, mala jedlička ozdobená kockami cukru zabalených v staniole a pár orechmi hompáľajúca sa za špičku pripevnená na hrade stropu, prijala Ježiškov darček pod svoje konáre. Zostali sme všetci stáť, pod stromčekom, radosť z nečakaného zázraku nás deti a rodičov zaskočila, zvedavosť a nedočkavosť za  chvíľku pochopili aj rodičia. Otec pozrel na staré pendlovky.

„Už je čas tak dávaj matko na stôl večeru“ súril usmievajúci sa otec mamu.

„Už to bude“, len scedím pirohy ukľudňovala nedočkavcov mama. Ponáhľala sa, sama zvedavá čo im ten Ježiško priniesol.

.        .        .

Večera to nebola obyčajná, ale štedrá a ta trvá trochu dlhšie, nedočkavosť nás deti a našich rodičov rástla, ale zvyky a obyčaje treba dodržať. Najprv cesnak, chlieb, oplátok z medom, polievka jedná, druhá… Aj keď sme sa snažili jesť rýchlo, zdalo sa nám to nekonečné. Konečne sme dojedli posledný chod, už sme stavali od stola keď pod oknom sa rozhučala dobrá novina.

„Deti musíme počkať“, krotil nás otec „nepatrí sa aby sme koledníkov neprijali“. Niekedy sme sa na prvých koledníkov tešili, zaspievali sme si z nimi, ale teraz sme čakali aby čím skôr prestali a oni nie a nie skončiť. Napätie rástlo, konečne spev prestal, koledníci vošli do kuchyne, čosi nezruzomiteľne zašomrali ani sme im nerozumeli. Mama im dala po kúsku makovníka, ale oni akoby na niečo ešte čakali, ale nič viac neprišlo, tak zaželali šťastne Vianoce konečne odišli. Všetci traja sme si vydýchli, konečne nastal ten pravý čas. Otec pristúpil k stolu, pamätám sa ani som nedýchala, pomalí, pomaličky rozbaľoval Ježiškov balík, chvíľu neveriacky pozeral na ten nečakaný malý poklad v ňom.

„Deti, ten Ježiško nás musí mať veľmi rád, že nám poslal taký veľký balík.

Z nenazdajky skríkol „čiapka a sveter,“ zobral ich do ruky a začal licitovať. „To bude určite pre Jožka, „aha tu druhá čiapka sveter to bude pre Lacka“ víťazoslávne vylicitoval otec obsah balíka.

„A čo je tu?“ spýtal sa mňa, keď zobral do rúk samostatne zabalený balíček.

„Toto tajomstvo bude asi pre teba Maňka,“ rozbalil ho, podal mi kus krásnej hodvábnej látky, kusisko mašle a ružovkastý svetrík na zapínanie vpredu. Srdiečko mi radosťou podskočilo, hneď som si svetrík skúšala keď otec zašuchotal papierom.

„Deti a ešte čosi tu je,“ neveriacky sme pozreli na otca a mal pravdu. V balíku bola pre každého tabuľka čokolády a do špirály zatočená celá stránka novín na ktorej čiernymi písmenami sa skvel veľký nápis „Pravda chudoby“ z ktorej sa sypali po čerstvo vydrhnutej dlážke sladké ovocím voňajúce cukríky.

Hlasitý brechot nášho setra Jerryho pred dverami prerušil mamine rozprávanie. Nastalo ticho, všetci s napätím čakali čo bude ďalej, mama sa zasekla, bolo počuť iba jej dych.

„A čo bolo ďalej babka“ ozval sa vnuk Dávid. „No čo by bolo, nič, zostala mi spomienka a moje tajomstvo na moje najšťastnejšie Vianoce ktoré po toľkých rokoch som vám prezradila.“

 

 

Čo nám vzal a priniesol po 35 rokoch kapitalizmus

28.03.2024

Druhou svetovou vojnou rozvrátená Európa v májových dňoch roku 1945 jasala. Európania verili, že prichádza večný mier a národy pri riešení svojich konfliktoch už nikdy nesiahnu po zbraniach. Ale opak bol pravdou, Európa sa rozdelila vznikli dva protichodné tábory. Západ ktorý oslobodili Američania budovali osvedčený kapitalizmus a východ ktorý oslobodil Sovietsky zväz sa [...]

Ondrej Nepela športovec ktorý oslnil svet

22.01.2024

Dnes 22.1.2024 si športový svet pripomína nedožité 73 narodeniny najlepšieho slovenského športovca dvadciatého storočia Ondreja Nepelu. S krasokorčuľovaním začal už v detstve, keď ako sedemročný pri televíznom prenose z majstrovstiev sveta v krasokorčuľovaní začal pred televíznou obrazovkou napodobňovať krasokorčuliara Karola Divína. Jeho rodičia v ňom objavili [...]

Slovenské zdravotníctvo zlyháva, robte už niečo páni politici

19.11.2023

Pri výročí 17 novembri keď časť poväčšine mladých ľudí pod vplyvom ideologickej a mediálnej propagácie v týchto dňoch ospevuje výdobytky tzv. Nežnej revolúcie ako slobodu slova, možnosť voľného cestovania a pod. To je v poriadku, ale treba tým mladým a poväčšine ešte zdravým ľuďom povedať, že nech sa majú na pozore, lebo na Slovenku dejú veci ktoré nám, ale v [...]

putin, kim

Putin podal Kimovi pomocnú ruku: Zablokoval dohľad OSN nad sankciami voči KĽDR

28.03.2024 22:10

Kroky Ruska podľa hovorcu amerického ministerstva zahraničných vecí Matthewa Millera "cynicky oslabujú" medzinárodný mier

Juraj Blanár

Blanár: Vstup do NATO bol významný krok, potvrdzujúci váhu aj dnes

28.03.2024 21:53

Aliancia je predovšetkým obranná a mierová organizácia, zdôraznil minister.

Izrael Palestína Hamas Vojna humanitárna pomoc

Súdny dvor nariadil Izraelu, aby nebránil humanitárnej pomoci smerujúcej do Gazy

28.03.2024 21:38

Hlavný súdny orgán OSN reagoval na podnety Juhoafrickej republiky. Tá obvinila Izrael z genocídy.

Tragická nehoda slovenského autobusu v Chorvátsku.

Autobus v JAR sa zrútil z mosta, zahynulo 45 cestujúcich

28.03.2024 21:15

Nehodu prežilo len osemročné dieťa, ktoré záchranári previezli s vážnymi zraneniami do nemocnice.