obeliskmiro

Niekto múdry raz dávno pred vekmi povedal „každý kto hovorí ma svoju pravdu“ a tak som sa tejto múdrej poučky držal roky. Samozrejme nie všetkému som veril, ale som sa naučil tolerovať každý názor a jeho nositeľovi som buď pritakával, oponoval alebo som ho jednoducho ignoroval.

Ako malý školák keď som sa naučil čítať tak som sa snažil prečítať všetko čo mi prišlo do ruky a tak to začalo aj z Pravdou keď stála v neďalekom novinovom stánku ešte iba tridsať halierov československých. Už si nepamätám či som všetkému čo v nej písali veril, ale keď ma v názve Pravda tak som to pokladal, že je to tak. Pravda ma sprevádza už pomerne dlhý čas a tak som začal v poslednom čase uvažovať či je to skutočne tak, že Pravda píše a ma pravdu. Pri hodnotení šesťdesiatich rokov minulého storočia zvykneme hovoriť, že média a tak aj Pravda bola poplatná dobe, podobné hodnotíme aj roky normalizácie. Z môjho hľadiska musím povedať, že vtedajšie média písali pomerne objektívne, niekedy aj zo závanom ideológie ktorú sme ako spoločnosť vyznávali aj napriek tomu že pravdivosť a fakta boli na profesionálnej úrovni. Bola síce aj nejaká ideologická kontrola, ale fungovala morálka pisateľov redaktorov a úcta k čitateľovi, povedané terajšou terminológiou ku konzumentovi .

Po demokratickej revolúcii ktorá hádam neskončila ani po dvadsiatich piatich rokov som si naivne myslel, že skončením socialistickej diktatúry skonči aj mediálne zahmlievanie pravdy ideologickými nánosmi ich autorov. Začiatkom deväťdesiatich rokov média sa javili príliš tendenčne a realita im unikala, ale zvykli sme si je taka doba a tak pravda je zase v rukách tých ktorí sú pri moci. Už sa človek nad tým nepozastavoval a keď média prešli do súkromných rúk tak sme to brali ako čí chleba jež tak toho pravdu presadzuješ. Na Pravdu som ani po týchto skúsenostných nezanevrel, keď sa mi videlo niečo v Pravde skreslené tak som si to overil z iných zdrojov a tak som si objektivitu sprav dokázal skorigovať a možno, že by to išlo takto ďalej. Až prišla tzv. ukrajinská kríza a záujem verejnosti o udalosti za našou východnou hranicou začal stúpať a média písať, skreslene, falošne sem tam aj pravdivo tu sa začal prejavovať faktor mediačného vymývača mozgov a našu starú Pravdu ktorej veľa skalných čitateľov či už zo zásady, alebo z nostalgie verí nevynímajúc.

Mojou úlohou v tomto príspevku nie je hodnotiť celkove slovenské média a zvlášť Pravdu, ale poukázať na absurditu doby v ktorej žijeme, že proklamovaná láska ktorá mala vyhrať nad lžou na nenávisťou je stále niekde ďaleko a ani po štvrťstoročí nás nepoučila žiť v pravde a prestať sa klamať a škoda, že to nedokázala v tejto pohnutej dobe ani Pravda.