obeliskmiro

„Dobrý deň“, úctivo sa pozdravila staršia pani pred okienkom pouličnej zmenárne.

„Čo si prajete babka“, ozvala sa mladá slečna za okienkom.

„Doláriky mate“, váhavo sa opýtala, „chcela by som kúpiť doláre“, tak trochu okúňavo, akoby sa hanbila vyzvedala sa staršia pani tej za okienkom.

„Samozrejme“, z rutinou v hlase jej odpovedala zmenárnička, „…a koľko by ste si babka priali“?

„No, šesťsto“, zmenárnička nahodila cifru do stroja a za pár sekúnd vychrlila sumu koľko peňazí je treba za šesťsto dolárov zaplatiť. Staršia pani vybrala z peňaženky eura a podala zmenárničke. Ta si ich prepočítala vložila do kasičky a do okienka posunula šesť novučičkých amerických stodolárikov aj výdavkom v eurách.

„…a čože pani, hádam sa nezberáte do Ameriky“, nedalo tej za okienkom.

Ale nie, v mojom veku, už by som ten eroplán nezvládla, ale to chcem poslať dcére, ušetrila som z dôchodku, žije tam už niekoľko rokov, aj z vnučkou, nejako sa im nedarí, tak jej to posielam na cestu, aby sa mohla vrátiť domov, nejako sa už tu pretlčieme, pomôžeme si….

Tento nechtiac vypočutý rozhovor dvoch žien pred okienkom zmenárne ma zaujal aj pobavil, ale donútil ma porozmýšľať nad tým zvláštnym nákupom dolárov pre vnučku v Amerike. Poobzerať sa okolo, dav šťastných ľudí sa hrnul ulicou, jedni sa bavili medzi sebou, druhí obdivovali pamiatky, plné kaviarne, voňavé popcorny, zmrzlina, aha tam pizza, tam hamburger, každý v ruke mobil, šťastný to národ pomyslel som si.

„Tak predsa sa už na tom našom Slovensku máme dobré“, keď doláriky z bohatého Slovenska posielame do chudobnej Ameriky a nie ako to bolo celé desaťročia, že doláre sa našincom vždy posielali z bohatej Ameriky na chudobné Slovensko. Tak predsa je to pravda, že naše média, mimovládky  aj vláda nám neklamú keď nás presviedčajú, že sa máme čoraz lepšie a lepšie.

Mame sa dobré, to nikto nespochybňuje technika za tie roky pokročila, uľahčila nám život ani pracovať už toľko nemusíme, jedni síce nechcú, druhí vraj prácu nemajú, ale ruku na srdce kto ma záujem tak si prácu nájde. Že za za štyristo, päťsto eur pracuje vyše 60% občanov pre cudzí kapitál?, Veď Slovákom to stačí, najedia sa aj bývať majú kde, čo ešte chcú oponujú tí čo dávajú prácu.

V myšlienkach o slovenskej dobrote som zašiel do vedľajšej ulice, upotení robotníci rozbíjajúci asfalt ma vrátili do reality, ilúzia pouličného šťastia sa mi tak nejako rozplynula.

Jasne máme sa dobré, ale bohužiaľ nie všetci, ale priemer životnej úrovne ide hore a teraz neviem či je to dobré, alebo zle.