obeliskmiro

Články o slovenskej politike presýtenej nenávisťou medzi stranami, pandémiou Kovid 19, politický boj medzi koalíciou a opozíciou, každodennými aférami o zatýkaní nepohodlných politikov začínajú nás bežných ľudí už unavovať. Ako bloger sa už dlhšiu dobu sa snažím vyhnúť týmto nechutným témam ktoré nám bežným ľuďom prinášajú iba stres a neistotu.

Dnes 23 júna 2021 verejnoprávna RTVS vo svojej rannej relácii si v historických prehľadov okrem  banálnych narodenín rôznych spevákov, hercov, športovcov a iných historických udalosti spomenula, že v tento letný deň pripadá aj 66 výročie Prvej československej spartakiády ktorá sa uskutočnila 23.6.1955. Táto téma ma zaujala aj napriek tomu, že RTVS ústami svojich moderátorov nezabudla ironickým tónom  pripomenúť, že to bola udalosť ktorá bola vyvrcholením oslavy desiateho výročia oslobodenia Československa Červenou armádou a niesla sa v duchu militantnej rétoriky pod heslom „Na prácu a obranu vlasti pripravený!“ Ďalej v rámci wikipedských informácii o tejto nevšednej udalosti pani moderátorka nás oboznámila , že  spartakiáda na obrovskom Stranovskom štadióne v Prahe trvala dva týždne a zúčastnilo sa jej 560 tisíc cvičencov a z toho 33 tisíc cvičencov bolo zo Slovenska čo tvorilo 7% z celkového počtu. Súčasťou pripomenutia tohto výročia bola aj mala anketa priamych účastníkov z ktorých väčšina sa k celkove ako ďalším spartakiádam ktoré pokračovali až do roku 1985 vyjadrovala aj napriek ironickému tónu moderátorov vyjadrovala kladne.

Aj napriek tomu ironickému podtónu o dobrovoľnosti – nasilu z dvojkou z telocviku kto odmietol na spartakiáde cvičiť čo nám pani moderátorka pripomenula, ale ktorú si inak vážim za jej pekné a poučné témy v iných reláciách som sa ako bývali účastník a cvičenec na dvoch takýchto spartakiád tomuto počinu RTVS potešil, pospomínal som ako to bolo a tak som sa rozhodol túto udalosť pripomenúť trochu z iného uhla pohľadu čitateľom mojich článkov. Na spartakiádu v roku 1960 ako desaťročný školák mam len hmlisté spomienky, ale pamätám si na tu hrdosť keď sme v mojom rodnom Stropkove vystupovali pred plným  štadiónom a potom na ten aplauz a hrdosť našich rodičov, ale na na spartakiádu v roku 1965 si ako deviatak spomínam už veľmi živo. Zo začiatku sme nie všetci žiaci z výberom do spartakiádneho družstva boli nadšení, ale keď sa nám začalo dariť tak sme sa s tým stotožnili a cvičili sme dokonca sme medzi sebou súťažili a hrdo sa ukazovali pred tými ktorí sa do partie cvičencov z rôznych príčin nedostali. Všetkým v RTVS ale aj iným ktorí pochybujú a opovrhujú Československými spartakiádami chcel by som pripomenúť malú epizódu z mojej poviedkovej knihy „Preteky s časom,“ že spartakiáda nebola len komunistická propaganda, ale to bol historický fakt ktorý mal svoje tradície v generáciách našich bratských národoch už trvale korene.

„Blížilo sa finále spartakiádneho ošiaľu 1965 ako deviataci už sme mali po pribíjačkách a cvičili sme odušu, už so školami z celého stropkovského obvodu, pred nami verejné vystúpenie, prvé oblastné, potom okresné a po výbere komisie celoštátne, v Prahe na Strahove pred vyše dvestotisíc divákmi a celou politickou garnitúrou.    Nadišiel deň D, nedeľa popoludní, krásne počasie, vyzdobené mesto, sprievod, vpredu hudba, nadšení cvičenci, aj keď to neznie presvedčivo, ale cítil som radosť. Privítal nás stropkovský štadión, tisíce divákov a my cvičenci pripravení na značkách. Slávnostný prejav okresného funkcionára nás nenadchol, bavili sme sa zo spolužiakom Karolom po svojom. K zábave sa pridali aj ďalší chlapci z partie. Telocvikár učiteľ Mišo stál vedľa prvého radu hneď predo mnou. „Chlapci, ticho,“  snažil sa nás upokojiť, ale zábava pokračovala. Mišo svoju požiadavku niekoľkokrát zopakoval, ale nezabrala. Posmelený priateľským správaním sa už nášho staršieho kolegu-učiteľa som si neodpustil poznámku. „Počúvajte, súdruh učiteľ, ako by ste tomu prejavu rozumeli?“ a to som nemal, ani som nestihol vetu dokončiť. Telocvikár sa otočil a vylepil mi také zaucho, že v tom tichu ho bolo počuť až na tribúnu. Rečník prerušil reč, zakrochal, diváci sa začali mrviť a ja s červeným lícom, zahanbený som s ostatnými čakal na pokyn vpred. Vystúpenie našej skupiny dopadlo dobre, postúpili sme na okresné kolo do Bardejova, bolo to slávy, keď sme za daždivého júnového popoludnia cvičili na bardejovskom futbalovom štadióne. Mladí chlapci, masa zaplňujúca celú plochu štadióna v červených trenírkach a bielych tričkách sa za pár minút zmenila na nepoznanie, z peknej zelenej plochy sa stala veľká kaluž, v ktorej sa naše úbory zmenili na hnedé handry nepoužiteľné ani pre mamky na umývanie podláh, no potlesk preplnenej tribúny nám nahradil nepohodu vrtkavého počasia. Vystúpenie stropkovských starších žiakov spartakiádna komisia síce ohodnotila najvyššou známkou, ale do Prahy na Strahov sme sa nedostali. Prednosť dostala skupina cvičencov zo Svidníka. Neviem, azda tam zapracovala angažovanosť Svidníčanov, alebo sama prozreteľnosť takto chcela, mohla to byť i náhoda. Pri slávnostnom nástupe na  Stranovskom štadióne sa stala tragédia, spadol stĺp a zabil štyroch chlapcov zo svidníckej skupiny. Vtedajšia tlač priniesla niekoľko správ o tejto tragickej udalosti, príčinou tejto tragickej nehody ktorá bola zapríčinená pádom stĺpa z reproduktormi na ktorý sa vyšplhali niektorí nedisciplinovaní diváci.