Tohoročný nástup jari v našich končinách dosť atypický, slnečný a suchý, na túto ročnú dobu neobvyklý, ale nevynímajúc sa normálu, dal mi podnet k malému výletu plachetnicou po čistých, ale ešte nevyhriatych vodách „slovenského mora“.
Mojím cieľom sa stal ako už niekoľkokrát predtým, Iž neveľký ostrovček, známy skôr krížovkárom celého sveta ako „chorvátsky ostrov „na dve písmená“. V turistických sprievodcoch sa o ostrove Iž uvádza: celý zalesnený, rastie tam vyše stotisíc olivovníkov, nachádzajúci sa medzi ostrovmi Uglian a Dugim otokom obklopený desiatimi menšími ostrovmi. Jeho obyvatelia, hlavne tí pôvodní sa živia poľnohospodárstvom a hrnčiarstvom. Pestujú olivy a v čase južanskej jesene, ktorá nepozná našu pravú zimu, ich v miestnej spoločnej manufaktúre spracovávajú na jedinečný panenský olivový olej. Dvaja miestni hrnčiari primitívnym spôsobom ako za starých čias vyrábajú džbánky, hlinené misy a iné úžitkové, ale aj v domácnosti nepotrebné predmety predávajúc ich turistom. Všetky tieto skutočnosti ako aj pravidelný návštevník ostrova môžem potvrdiť, že sú pravdivé, nič sa na tom rokmi nemení a turistický sprievodca neklame.
Život na ostrove prebieha v dvoch malých rybárskych osadách, akých sú na jadranskom pobreží stovky. Námestie, lemované správnou budovou s tradičnou chorvátskou vlajkou, poštou, niekoľkými obchodíkmi, v ktorých kúpite všetko, kaviarňou, sezónne otvorenou reštauráciou, bežného turistu ničím mimoriadnym neprekvapí.. Osady súvisiace s názvom ostrova, nesú mena Veli a Mali Iž. Z historického hľadiska zaujímavé podľa turistického sprievodcu sú tam časom rozpadávajúce sa letné paláce bývalých majiteľov ostrova, mocných šľachtických rodov zo Zadaru, kostolík či skôr starobylá rotunda z jedenastého storočia. Ja som si sám od seba aj keď sa nikde ako pamätihodnosť neuvádza pridal do svojho „zoznamu pamiatok“ pamätník obetiam druhej svetovej vojny. Ostrov som prešiel počas mojich niekoľkých letných zastavení veľakrát a netrvalo mi to dlho, veď tých osem kilometrov asfaltovej cesty sa dá zvládnuť aj s prestávkou na občerstvenie za pár hodín, bez väčšej námahy. Prešiel som ho peši, ale aj na bicykli, bol som tam v jari v čase najhorúcejšieho leta a tiež v jeseni v čase zberu olív.
Koľkokrát tam prídem, obdivujem ten kľud miestnych, nikto sa nikam neponáhľa. Pohoda domorodcov priam srší z večne opálených a južným vetrom ošľahaných tvári. Ženy v čase obedňajšej siesty a končiacich sa dní sedia pred svojimi domami, a len tak klábosia. Muži popíjajú obligátnu kávu v kaviarničke „More“. Deti pobehujúc po námestí vymýšľajú svoje detské zábavky a mladí…tých tam niet. Tí odišli za prácou, alebo vzdelaním do miest na pevnine. Ostrov ich všetkých neuživí. V čase víkendov, alebo sviatkoch sa vracajú k svojím rodinám, aby sa zasa v nedeľu popoludní trajektom odviezli na pevninu za svojimi povinnosťami. Tí šťastnejší, sa časom vracajú na svoj ostrov a z nasporených peňazí si postavia penzión, alebo reštauráciu a pokúšajú sa podnikať v službách pre bohatších turistov. Nedeľné lúčenie na malom móle ižského prístavu býva dojímavé. Starí rodičia vyprevádzajú svojich vnukov, rodičia svoje deti s prianím blízkeho stretnutá pozerajúc sa za odchádzajúcou loďou.
Keď dorazím k ostrovu a v miestnej maríne ukotvím loď s prvým vdýchnutím miestneho koloritu mám pocit, že sa tu zastavil čas, ľudia pomaly a nenápadne starnú, budovy chátrajú, všetko je na svojom mieste, len vôňa je vždy iná, ta posledná jarná mala prichuť rýb. Pozoroval som miestnych rybárov, ako na brehu rozplietali svoje siete a z nich vyberali svoj ranný úlovok. Pár neveľkých rôznofarebných rybičiek, spolu s krabmi a chobotnicami tvorili ich skromný „morský prídel“, na ktorý už čakali prví zákazníci.
Nechajúc ustatých rybárov a čakajúcich kupujúcich som prešiel námestím k „svojmu“ historickému objektu – vojnovému pamätníku na ktorom v srbskom jazyku stoji do kameňa vytesaný nápis „VELI IŽ SVOJIM PALIM BORCIMA ZA SLOBODU 1941- 1945“. Pamätník ma zaujal už skôr, lebo aj na Slovensku sú vojnové pamätníky a dokonca ešte aj udržiavane, majú „svojho pána“ Ten mi pripadal taký zvláštny, neupravený, akoby nikto nemal oňho záujem, domáci okolo neho bez povšimnutia prešli, okolie zarastené zmesou buriny a neopatrovanej dávnejšej kvetinovej výzdoby. Stál tam ako výkričník uprostred pulzujúceho ostrova nikomu nepotrebný, čakajúci na svoj ďalší osud.
Na tribúne stojací vojak v brigadírke v nižších vojenských čižmách opásaný zväzkom granátov stráži kľud hrdinov s puškou pri nohe. Nad schodišťom po oboch stranách tabule s menami obetí. Rozpadávajúca sa dlažba, odrazený nos vojaka, domaľovaná červená hviezda na brigadírke vojaka bolo to jediné, čo tam pribudlo od mojej poslednej návštevy. Podišiel som bližšie s tým, že si to smutné a pomaly pustnúce miesto vyfotím. Nestačil som si pripraviť foťak, keď sa pri mne pristavil starší, hádal som mu tak sedemdesiat, sivovlasý muž. V ruke mal pár vädnúcich bielych kvetov. Tradičné „dobro jutro“ sa zmenilo na lámavé vysvetľovanie histórie ostrova aj samotného pamätníka zo strany môjho nového ranného spoločníka. Jeho mäkká a mne pomerne zrozumiteľná chorvátčina ma zaujala. Chvíľu sme iba tak stáli a keď videl, že ma to zaujíma a dokonca mu aj rozumiem tak, sme si sadli na lavičku a rozhovor pokračoval.
Vojna, tá strašná posledná svetová si vyžiadala mnoho obetí, len bývala veľká Juhoslávia ich mala vyše jeden a pol milióna. Nebolo mesta či dediny, kde by neboli mŕtvi. Mŕtvi boli na oboch stranách, vraždenie civilov, vtedajšou vládnou mocou ale aj padlých bojovníkov proti nej pribúdalo, čím sa vojna blížila k svojmu finále tým pribúdalo krutosti. Oslobodenia a konca vojny sa mnohí nedožili a tak „vďačný ľud“ a novo vzniknutý mnohonárodnostný štát z vďačnosti svojím padlým a mŕtvym postavil po celej zemi pamätníky. „S veľkou slávou a na večné časy bol postavený aj tento náš ižsky“ pokračoval vo svojom monológu sivovlasý starec, „dokonca pamätník a ostrov navštívil aj doživotný prezident Juhoslávie Josip Broz Tito“. Zo začiatku bol pamätník pýchou ostrova, starali sa oňho školáci, ale aj mestečko. Žijúci príbuzní obeti nosili k pamätníku vždy čerstvé kvety, v čase výročí sa pokladali vence a spomínalo sa.
Čas pokročil, ľudia, pamätníci týchto hrdinských časov vymierali a mladí začali zabúdať na svojich predkov, zabúdať na dobu keď krvou sa budovala sloboda v zjednotenom štáte, ten im začal byť akýsi tesný. Prišla nová vojna, nie svetová iba taká naša, noví mŕtvi, noví hrdinovia a zas „vďačný ľud“ na večné časy postavil nové pamätníky teraz už s posvätením Fraňa Tjudžmana, prvého prezidenta samostatného Chorvátska.
Starý pamätník zostal, nebolo odvahy ho zbúrať, chátra aby neskôr sa rozpadol a nikto si tým nepošpinil ruky. Môj spoločník pozrel na hodinky, vstal, pozrel na vädnúce biele kvety, pozrel na pamätník , váhavým krokom podišiel bližšie, akoby sa bál položiť vädnúcu vecheť kvetov do kamennej vázičky, k nohám na večnej stráži stojaceho vojaka s odbitým nosom a čerstvo namaľovanou červenou hviezdou. Poobzeral sa a položil kvety. Podal mi ruku a s prianím dobrého zdravia sme sa rozlúčili.
Zostal som sedieť, rozmýšľajúc nad pominuteľnosťou „večných čias a vďačnosť ľudu“, veď vždy bolo tak, že hrdinovia neumierajú. Skoro som zabudol, na čo som sa tu vlastne zastavil. Aha, chcem si ho vyfotiť skôr ako zmizne z námestia tak ako zrejme zmizol z mysle a sŕdc ľudí, ktorí ho z vďačnosti a na večné časy postavili.
Venované sviatku ukončenia II.svetovej vojny
Miroslav Majerník ostrov Iž máj 2012
Celá debata | RSS tejto debaty