obeliskmiro

Vážení čitatelia, tematiku Vianoc chcel by som dnes vymeniť za politické články ktorých užívame po celý rok do sýtosti. Preto som sa rozhodol uverejniť spomienku mojej deväťdesiatročnej mami na Vianoce v tridsiatich rokov minulého storočia.

„Boli  tridsiate roky minulého storočia vo svete zúrila kríza a v našom mestečku bieda“, rozhovorila sa mama. Obchody boli plné, židovskí majitelia ponúkali ľuďom tovar od výmyslu sveta, gazdovia na trhu sa predbiehali ponúknuť hospodárske produkty, remeselníci postávali pred svojimi dielňami, keď sa čosi našlo, tak to bola vzácnosť. Kohúty kikiríkali, husi gagotali, tvaroh, mlieko v každom gazdovskom dome, všetkého bolo dosť, ale nemal kto kupovať. Nebolo roboty, nebolo peňazí. Chudoba doliehala na ľudí rovnako, stavalo sa, že na tých chudobnejších bez majetných ešte viac. Boli rodiny, že starí ľudia a deti zomrelí od hladu a zimy. Bohatí boli iba gazdovia, ktorí mali polia, statok, úrodu obilia, zemiakov a hodne jedla, lebo jedlo to bolo bohatstvo. Otec bývalý dragún c.k. vojnový vyslúžilec, stále cudzinec v novom štáte to nemal ľahké. Ako remeselník, murár a matka domáca z venom úzkeho švíku poľa čo v tom čase nebolo žiadne terno. Otec pracoval od jarí do jesene na stavbách v okolí nášho mestečka a mama obrábala malé políčko, ktoré dostala ako veno, chovala hydinu, opatrovala deti ktoré do rodiny pribúdali. Raz do roka sme zabili prasiatko niekedy aj dve keď otec namiesto výplaty v peniazoch priniesol čosi iné, zrno, múku a iné poľnohospodárske prebytky ktoré sme ako rodina zužitkovali k svojej obžive a pri udržovaní svojho malého hospodárstva.

Cez zimu murári, ale aj iní stavbársky remeselníci nepracovali bežné v čase veľkej hospodárskej krízy, nepracovali ani v lete v čase najväčšej stavbárskej sezóne a tak mali dosť času sa z nami  deťmi aj pohrať. My deti sme práve v tom čase dorastali a chodili do školy, roboty nebolo a tak rodina s peniazmi malá hlboko do vrecka, ale žila. Pred Vianocami  v rámci pomoci rodinám remeselníkov a námezdných robotníkom  postihnutých hospodárskou krízou štát sa rozhodol školopovinným deťom materiálne pomôcť vianočnými darčekmi v podobe ošatenia, obuvi a podobne. Moji súrodenci starší Jozef, prvák Lacko a ja sme sa už týždeň dopredu na avizované vianočné darčeky zo školy tešili.

Pri spomienke na dávnu príhodu sa mame na chvíľu hlas zachvel, akoby aj po rokoch pociťovala krivdu, spomienka na zle, boli. Po krátkej odmlke sa nadýchla a pokračovala.

Prišiel deň D, do školy mal prísť Ježiško, od rána sme sa všetci traja tešili, mama nás sviatočne vyobliekala. Veď keď už príde ten Ježiško, tak nech vidí, že sme z dobrej rodiny a rodičia sa o nás starajú. Celí šťastní sme šli do školy, nedbali sme na zimu, sneh ktorý nás cestou sprevádzal. Hneď po vyučovaní na opačný koniec dlhej školskej chodby priniesol fúzatý školník zo zborovni štyri veľké vrecia v ktorých boli toľko očakávané darčeky. Žiaci ktorý boli z bohatších rodín odišli domov a my ostatní sme zostali na chodbe. Prišiel pán riaditeľ z učiteľkou, ktorá nás vyzvala k pozornosti, keď sme stíchli začal z veľkého papiera čítať mena. Chlapci a dievčaťa šťastne stískali svoje baličky, z úsmevom šťastia sa pomalí vytrácali zo školskej chodby. Chodba sa pomalí vyprázdňovala až sme zostali  školskej chodbe iba my traja, riaditeľ z učiteľkou, školník a prázdne vrecia. Riaditeľ pozrel na školníka ten pokýval ramenami a my traja ako sirôtky sme vyšli pred školu. V parku nás čakali spolužiaci, ale keď videli, že ideme na prázdno začali sa nám posmievať.

Sklamanie bolo obrovské, keď ostatné deti balíčky dostali a my nie. Smutne sme sa pobrali domov, chlapci to niesli statočne, ale ja som si cestou aj poplakala.

Mama už zďaleka videla, že čosi nie je v poriadku, ale keď nás zbadala, že ideme z prázdnymi rukami nechcela uveriť vlastným očiam.

„Prečo Janík z Ankou dostali a my nie“ z výčitkou v hlase sa pýtal oboch rodičov najmladší Lacko. Darmo ho otec tešil, vysvetľoval, „Janík s Ankou sú chudobnejší ako my“, nič nepomáhalo mi sme si húdli svoje. Mamka doposiaľ bola ticho, ale keď chlapci na otca dobiedzali a on sa stále vyhováral, osopila sa na svojho muža „Fraci pôjdeš zajtra do tej školy a zjednaj nápravu, deti majú pravdu sľúbili a nedali“. Otec sa okúňal, že on nikám nepôjde, že po Vianociach ma za hovorenú neveľkú robotu u pána Friedmanna židovského obchodníka, zarobí nejaké peniažky a darčeky deťom kúpi.

„Keď nepôjdeš ty tak pôjdem“ rezolútne vyhlásila mama. Deti sa uspokojili, otec tiež, počítal s tým, že si návštevu školy manželka do rána rozmysli, ale ona si nerozmyslela išla.

Ráno po raňajkách nakojila malú Magdu obliekla si sviatočné šaty, prehodila vlniak a hybaj do školy. Pána Meszlenyiho riaditeľa obecnej školy našla rýchlo, sedel v riaditeľni. Napodiv neodbil ju, posadil ju mäkkého kresla ako nejakú paničku, ochotne si ju vypočul. Porozprávala mu ako žijú, koľko sa otec musí narobiť, aby deti netreli biedu. „Mate pravdu pani Materniaková uvažovali sme aj z vašimi deťmi, veď spĺňate regule pre štátnu pomoc pre školopovinné deti, ale prišlo nám od dobrej duše ktorá vašu rodinu určite dobré pozná anonymné písomné hlásenie“. Riaditeľ otvoril stolík a vytiahol z vrchnej zásuvky bielo modrý listový papier, „pozrite sa pani tu to máte čierne na bielom, že vaša rodina nie je tak chudobná aby deti mohli dostať štátnu pomoc“. „Dokonca v tom liste stoji, že až dva prasiatka ročne vychováte a tak ich školská rada vylúčila ,dostali to tí ktorí čo to viac potrebujú“. Mama pre slzu na krajíčku na list ani nepozrela, pána riaditeľa sa viacej na nič nevypytovala, ani sa nesnažila pátrať kto napísal takýto list. Pomyslela svoje o zákernosti aj slzička jej vyšla a deťom sa to snažila vysvetliť., Bol to asi veľký chudák ktorý vaše darčeky dostal. Deti ani rodičia nepochopili nežičlivosť niekoho neznámeho, ale všetci sa s tým zmierili veď idú Vianoce a na Vianoce sa všetky hriechy odpúšťajú.

Na druhý  deň, deň štedrovečerný, keď príprava na štedrú večeru vrcholila mama nás deti poslaná na dvor. Otec za zadnou stenou ukladal narúbané drevo a my tmoliace sa po dvore metlou sme rozvirovali padajúci sneh. Cesta od mesta bola ako vymetená, nikto nikde, zrazu vo víriacom snehu sme zbadali bicykel a na ňom chlapa ktorý sa v začínajúcom šere blížil k nám. Bolo nám to čudne, teraz v začínajúcej fujavici a pred štedrým večerom sa niekde niekto vybral. Chlap na bicykli nás zbadal, zastal pred bránkou. Zvedavo sme si ho obzerali. Nebol to obyčajný chlap, fúzatý z neoholenou bradou na ktorej sa trblietali vločky čerstvého snehu, v dlhom zafúľanom kožuchu vo veľkej baranici padajúcej do čela vyzeral v mojich očiach ako z iného sveta. Trochu sme sa aj zľakli.  Chlap sa popozeral po okolí, keď nikoho iného nezbadal pevným hlasom na nás zavolal. „Tu býva rodina murára Franca“?.

„Áno“ zakričali sme zborové až ma malú Magdu sediacu v drevenom vozíku ta si húdla to svoje gá-gá.

„Tak som vás našiel“, povedal neznámi chlap. Zosadol z bicykla, z kožucha oklepal mokrý sneh. Zrak mu padol na urasteného školáka Jožka, „ty budeš asi najstarší“. „No, no“ zo strachom hlase zamrmlal Jožko. „Poď bližšie“ pobádal ho chlap, „neboj sa“.  Jožko nesmelo podišiel k chlapovi ten sa obrátil, jednou rukou pridržiaval bicykel a druhou  z nosiča sa snažil z nosiča niečo vybrať. Zbadali sme  tam veľký balík ledabolo pripevnený papierovou šnúrou. Chlap ju pomalí ju rozviazal a balík podal Jožkovi.

„Daj to otcovi, povedz, že vám to posiela Ježiško“. Pri týchto slovách neznámeho sme onemeli, len sme pozerali raz na balík a raz na chlapa. Báli sme sa čo i len slovko povedať aby chlap si to nerozmyslel. Zdalo sa mi, že napriek svojmu výzoru sa začína pred mojimi očami meniť na anjela.  Neznámi chlap meniaci sa anjela nás všetkých troch pohladil pohľadom, zaželal rodičom pekné Vianoce, napravil kožuch, pritiahol hlbšie do čela baranicu, sadol na bicykel, nohami sa začal odrážať. Pomalí, pomalí sa strácal už v začnajúcej vianočnej tme.

„Otec, otec, mami“ z krikom som z Lackom vbehla  do izby. „Čo sa deje“ okríkla nás mama. „Ježiško tu bol“, kričali sme z Lacko, ja som sa pridala a tak sme kričali jeden cez druhého. „Aký Ježiško“ pýtal sa prekvapenie otec, „no Ježiško taký z neba ale on prišiel na bicykli“, vysvetľovala som otcovi. „Ale Mária kde by sa tu vzal Ježiško“, ohradil sa otec. „Hmm“, zháčila som sa „Ježiško z neba a na bicykli“? nechápavo sa pozrel na nás otec, ale keď najstarší Jožko vošiel do izby držiac v obidvoch rukách veľký balík, začali aj rodičia veriť, že si nevymýšľame.  Balík ktorý im posiela Ježiško sa ocitol na stole.  Otec  len neveriacky krútil hlavou. Zobral do ruky pekne sformovaný balík v hnedom papieri previazaný špagátom zakončený malou mašličkou, potriasol ho a deťom sa zdalo, že uveril. Mama neveriac, že niečo také sa môže stať, prerušila varenie a podišla k stolu. Otec to zobral vážne, alebo sa aspoň pred deťmi tak tváril. Ešte raz ho poťažkal. „Deti keď to priniesol Ježiško tak potom ho hádam dáme pod stromček“ uspokojoval nás otec. Nejako sa nám to v našej nedočkavosti nepozdávalo, ale keď to povedal otec z nevôľou sme rešpektovali.

Stromček, mala jedlička ozdobená kockami cukru zabalených v staniole a pár orechmi hompáľajúca sa za špičku pripevnená na hrade stropu, prijala Ježiškov darček pod svoje konáre. Zostali sme všetci stáť, pod stromčekom, radosť z nečakaného zázraku nás deti a rodičov zaskočila, zvedavosť a nedočkavosť za malú chvíľku pochopili aj rodičia.

„Dávaj na stôl večeru“ súril otec mamu.  „Už to bude“, len scedím pirohy ukľudňovala nedočkavcov mama. Ponáhľala sa, sama zvedavá čo im ten Ježiško priniesol.

Večera to nebola obyčajná, ale štedrá a ta trvá trochu dlhšie, nedočkavosť deti a ich rodičov rástla, ale zvyky a obyčaje treba dodržať. Najprv cesnak, chlieb, oplátok z medom, polievka jedná, druhá… Aj keď sme sa snažili jesť rýchlo, zdalo sa nám to nekonečné. Konečne sme dojedli posledný chod, už sme stavali od stola keď pod oknom sa rozhučala dobrá novina. „Deti musíme počkať“, krotil nás otec „nepatrí sa aby sme koledníkov neprijali“. Napätie rástlo, konečne odišli.

Otec rozbalil Ježiškov balík a v ňom malý poklad a to priamo od Ježiška.

„Čiapka a sveter, to bude pre Jožka a tu druhá čiapka sveter to bude pre Lacka“ víťazoslávne licitoval otec. „A čo je tu?“ spýtal sa dcérky, keď zobral do rúk samostatne zabalený balíček. „To bude asi pre teba“ a podal mi kus krásnej hodvábnej látky. V balíku bola pre každého tabuľka čokolády a do špirály zatočená celá stránka novín na ktorej čiernymi písmenami sa skvel veľký nápis „Pravda chudoby“ z ktorej sa sypali po čerstvo vydrhnutej dlážke sladké ovocím voňajúce cukríky.

Brechot Jerryho prerušil mamine rozprávanie. Nastalo ticho, čakali sme čo bude ďalej, mama sa zasekla, bolo počuť iba jej dych.

„A čo bolo ďalej babka“ ozval sa vnuk Dávid. „No nič, boli to šťastne Vianoce.