Dnes ráno keď som si robil prehľad správ hľadal som nejaký článok ktorý by mi priblížil včerajšie oslavy Dňa víťazstva. A hneď na prvej strane ma upútal nadpis: „Kedysi by ani muche neublížil. Teraz slávny ukrajinský spevák hovorí, že ruským vojakom odsekáva hlavy, ruky i nohy.“ Zmrazilo ma, začal som čítať. Pozrel som na autora článku, neveril som vlastným očiam. To, že podľa mojej mienky doteraz seriózny novinár dokáže oslavovať krutého dobrovoľníka, vojaka ktorí zabitým nepriateľským vojakom odrezával hlavy, ruky aj nohy je z ľudskej strany zvrhlosť aj keď to je nepriateľ.
Spomenul som si na včera 8.5 2024 v Deň víťazstva nad fašizmom keď som sa z môjho rodiska vybral na malý cyklistický výlet z cieľom dôjsť k pamätníku a zároveň aj k cintorínu padlých československých vojakov počas druhej svetovej vojny v roku 1944. Chcel som pospomínať a vzdať svoj osobný hold vojakom ktorí tu bojovali a niektorí zostali v tejto zemi naveky. Počasie bolo príjemné, ale frekventovaná hlavná cesta smerom na Poľsko plná kamiónov ma od môjho ušľachtilého zámeru odradila. A tak som sa zastavil na inom pietnom mieste niekoľko kilometrov pod Duklianskym priesmykom a to na vojenskom cintoríne kde sú pochovaní nemeckí vojaci. Zrenovovaný cintorín bol pustý, nikto z prechádzajúcich ktorí išli položiť vence k pamätníku sa pri ňom nezastavil nik mu nevenoval pozornosť. „Veď aj načo,“ povedia si našinci, „sú to Nemci, fašisti, porazený nepriateľ.“ Chvíľu som tam postál, prečítal pár nemeckých mien, pospomínal, predstavil som si čo museli zažiť títo vojaci dokedy došli tu a zostali už na večnosť. Necítil som k ním nenávisť, skôr ľútosť, veď aj oni boli ľudia. Hlavou mi prebleskol výrok nejakého vojvodcu ktorý po krutej bitke vyhlásil: „Sláva víťazom a česť porazeným.“ Tak to ma byť pomyslel som a natrhal som pár poľných kvetov na vedľajšej lúke a dal som ich ku krížu a vzdal som česť aj porazeným.
Celá debata | RSS tejto debaty