obeliskmiro

Dnes v to upršané prvomájové ráno, mesiaca lásky z regionálneho rádia znie ľubozvučná melódia pri ktorej sa spevák vyznáva aké je naše rodné Slovensko krásne a šťastne. Svojimi slovami ktoré sa pekne rýmujú nás ubezpečuje, že je to zem našich predkov, ale aj nás a našich deti. Dvihol som hlavu od rozčítaného časopisu a započúval som sa do melódie a jej slov ktoré nesú určite posolstvo pre nás jeho občanov žijúcich na jeho území. Hej, Slovensko ta naša domovina ako si ju pamätám ja z môjho detstva a mladosti bola to krásna a šťastná zem. Zem ktorá sa z povojnovej biedy zásluhou pracovitých ľudí premenila na kvitnúcu záhradu, kde nám ľuďom tejto zeme aj všetko patrilo, všetko bolo naše, každý dostal prácu, každý mal možnosť dostať lacný byt, postaviť si za štátne dotácie dom. Všetci svorne sme štyridsať rokov budovali nové školy, fabriky, nemocnice, výskumné ústavy, zakladali družstva pre seba a svojich potomkov nový svet bez pánov a poddaných bez vojen v mieri. Na chvíľu som sa zamyslel ako to uvažujem, že to  iba bola krásna zem?  Možno si niekto položí otázku čo už nie je? Z touto otázkou som vrátil svoju myseľ  do prítomnosti. Rok 1989 všetci sme s nadšením privítali zmenu ale pravda bola iná. Po tom čo nasledovalo keď nám z tribún rôzni renegáti preťahovali  medové motúzy popod fúzy nezostalo nič. Nadobúdam dojem, že aj keď to tak nevyzerá krása a šťastie z našej rodnej zemi vyprchalo. Naša rodná zem je vyprahnutá, zarastajú nám polia rozpadávajú sa fabriky ktoré naši vládcovia za tridsať rokov za tzv. zúriacej demokracie rozkradli a rozpredali cudzím, napchali si vrecka zlaťakmi a teraz sa z vysokých stoličiek nám smejú  ako naši pracovití ľudia otročia u cudzích štátov. Po našej zemi sa preháňajú cudzie vojska, nad nami lietajú burácajúce lietadla ktoré už skúsili bombardovať a vraždiť našich bratov Srbov a mi iba tíško sedíme, šuchoceme nožičkami a čakáme na zázrak, že nám zase naše Slovensko niekto vráti tak ako to bolo pred sedmdesiatšiestimi rokmi?