obeliskmiro

Dnes v noci nás obsadili Rusi

August roku 1968 znamenal pre mňa nádherné dobrodružné leto. Moje polročné prázdniny a politické turbulencie, socializmu s ľudskou tvárou, vlievali do mňa nádej lepšej budúcnosti. O pár dní sa mal začať nový školský rok. Bol príhodný čas vrátiť svoj život do istejších koľají. Ukončil som letnú brigádu na severe Čiech, odovzdal pracovné nástroje, rozlúčil sa s priateľmi a novou láskou Vlastičkou. Chystal som sa odcestovať domov, do rodného mestečka na východe Slovenska, kde som už dosť dlho nebol. V neskoré slnečné ráno 21. augusta 1968 som niesol balík s osobnými vecami, ktorý som si pripravil a vlastnoručne zviazal, na poštu. Ulica sa mi zdala nejaká čudná, nechodili autá, nehrmotali električky. Blížil som sa k centru mesta, všade plno ľudí, vojenské autá, cudzí vojaci. Možno trochu posmešne som sa spýtal najbližšie stojaceho pána, či je azda vojna. S prekvapením si ma premeral. „Človeče, vy to neviete, dnes v noci nás obsadili Rusi!“  „Akí Rusi?“ teraz som zostal prekvapený ja. „No Rusi, vojaci, tanky, lietadlá, takí Rusi!“. Hneď mi to bolo jasné. Včerajšie večerné kolóny nákladiakov s bielymi pásmi cez stred vozidla valiace sa od nemeckých hraníc, to nebolo cvičenie vojsk Varšavskej zmluvy, to bol vpád Sovietskej armády. Mesto bolo plné sovietskych vojakov, pomaľovaných áut, tankov.  Na uliciach plno vystrašených ľudí, všade vládol zmätok a chaos, tak sa začalo ráno tohto pamätného dňa. V prvej chvíli sa mi zdalo všetko neskutočné, veď to nie je možné, akáže to môže byť vojna.  Skôr mi to pripadalo smiešne vo vtedajšej optimistickej spoločenskej atmosfére, ale vystrašené tváre ľudí veštili, že to nie je žiadna zábava, ale krutá realita.

Pochopiteľne, že som nikam necestoval, odniesol som balík na poštu, na moje počudovanie fungovala,  zamiešal sa do davu, ktorý smeroval na hlavné námestie pred novopostavený hotel Bohemia. Všade trma-vrma, sovietsky tank na námestí obsadili mladí chlapci, vojaci nechápali, čo sa robí, sedeli na lavičke, všade, kam sa pozrieš, dav prekrikujúcich sa ľudí. Nejaký český oficier vyskočil s československou vlajkou na pás tanku. Rečnil o okupantoch a vyzýval ich, aby odišli domov. Pár horlivcov začalo odmontovávať naložené záložné barely s pohonnými hmotami. Netrvalo dlho a dvestolitrový sud nafty sa skotúľal z tanku na dlažbu námestia. Ruský dôstojník, ktorý túto scénu sledoval z obrneného transportéru, vyzval vojakov, aby sa vrátili do tanku a znemožnili civilom ničiť vojenský majetok. Unavený seržant s dvoma vojakmi krikom odohnali troch mladíkov od barelu, ktorý sa pokúšali zapáliť horiacimi novinami. Nechtiac, ale určite zabránili  nešťastiu, lebo horiaci dvestolitrový sud naplnený naftou mohol spôsobiť veľkú tragédiu.

Druhý deň. Okupácia, takmer zabudnuté slovo, ktoré opäť začalo prenikať do každodennej ľudskej komunikácie. Ľudia boli dezorientovaní. Čelní predstavitelia štátu sa zúčastnili na rokovaní v Moskve. Hrdina vtedajšej doby Alexander Dubček a prezident Ludvík Svoboda boli nezvestní, národ o nich nič nevedel. Rádio vysielalo dezinformácie, že je tu kontrarevolúcia, fabriky zastavili výrobu, nastal disciplinovaný chaos, až taký, že sa národ neopíjal a nekradol. Došlo to až tak ďaleko, že pražskí zlodeji a kriminálnici verejne v novinách vyzvali ostatných , aby sa v tragickej chvíli pre Československo vzdali páchania trestných činov. V každej reštaurácii visel nápis Pouze dvě piva k občerstvení a národ začal chápal zložitosť situácie, vyhýbal sa pijatike, ktorá v takej zložitej dobe mohla vyvolať hystériu a vyprovokovať cudzích vojakov k nerozvážnym činom.

Tretí deň. Začali sa vytvárať rôzne akčné skupinky, aktívnejší vyrazili do ulíc s vedierkami farieb, popísali každú voľnú plochu heslami vyzývajúcimi okupantov, aby odišli, iní sa zapojili do rôznych demonštračných pochodov, ďalší začali hladovku, radikálnejší sa vybrali bojovať proti okupantom do hlavného mesta. Ostatní vyčkávali, ako sa situácia vyvinie. Všetko, čo sa dialo okolo nás sme my mladí brali ako veľké dobrodružstvo, starší boli opatrní, veď boli medzi nimi pamätníci druhej svetovej vojny a vedeli, čo môže spôsobiť ozbrojený konflikt civilov bez zbraní s dobre vyzbrojenou armádou. Udalosti po troch dňoch okupácie boli z môjho hľadiska veľmi vzrušujúce, ale aj veľmi nebezpečné, neznámi ľudia si boli odrazu blízki, rýchlo nadväzovali priateľské vzťahy. Na všeobecnú výzvu posilniť hlavné mesto do boja proti okupantom a kolaborantom sa začali hlásiť dobrovoľníci. Za pár minút sme na lavičke ústeckého námestia vytvorili skupinu odhodlanú proti okupantom bojovať a azda aj položiť život. Zorganizovali sme sa do polovojenského útvaru s tým, že sa spojíme s ďalšími nadšencami ochotnými ísť do Prahy, kde sa podľa správ z rozhlasu skutočne bojovalo. Keď nás bolo okolo dvadsať, samozvaný veliteľ Michal vyhlásil, aby sa skupina zišla na vlakovej stanici o štrnástej hodine, kde dostaneme ďalšie pokyny. V dohovorený čas sme prišli šestnásti, ostatní si asi svoju účasť rozmysleli. Veliteľ si zapísal naše mená do svojho notesa, určil svojho zástupcu, nevysokého, skôr šťúpleho mladíka Eliáša. Po formálnom zoznámení naša skupina odcestovala do Prahy popoludňajším vlakom. Nekupovali sme si žiadne lístky, iba veliteľ nahlásil sprievodcovi, že sme jednotka, ktorá ide brániť Prahu. Ten iba pokýval hlavou, pokrčil plecami a viac sa o nás nestaral. Po príchode na hlavnú stanicu plnú cestujúcich, rôznych čumilov a hliadkujúcich vojakov, sme zaujali postavenie na staničnej lavičke. To, že na stanici je pripravena partia Ústečakov ochotna bojovať z okupantami sa rozkríklo po okolí. Nadránom prišli za nami dvaja Pražania, že rozhlas naliehavo vyzýva dobrovoľníkov na potrestanie kolaborujúcich českých občanov. Po oboznámení sa s bojovou situáciou sme sa pridali k pražskej úderke vyše tridsiatich mužov vysporiadať sa kolaborantmi.

Naša ústecká skupina v počte dvanásť mužov, štyria sa medzičasom v chaose na železničnej stanici stratili, pomiešaná s Pražanmi sa pridala k silnejšej bojovej úderke likvidovať kolaborantské centrum.  Adresa bola vyhlásená rozhlasom, cieľ bol jasný. Električkou sme sa presunuli na Vinohrady do ulice s rodinnými domami i honosnejšími vilami. Po príchode na udanú adresu jedna časť začala vytrhávať kocky z dlažby a hádzať ich do označeného domu, ostatní skandovali rôzne hanlivé heslá, pripadalo mi to ako kameňovanie svätého Štefana, ktoré som poznal z výuky náboženstva, bolo to dosť komické, každý mal bojové reči a naraz začali strácať odvahu. Dlhú chvíľu sa nič nedialo, čakali sme, že sa napadnutí budú brániť, no nikto nestrieľal, v dome bolo ticho, odvaha našej rozzúrenej svorky stúpala a dom sme dobýjali ďalej. Rozbili sme niekoľko okien, poškodili fasádu, vystrašili obyvateľov a nakoniec sme sa neorganizovane rozišli. Pražania sa rozliezli po okolitých krčmách a my na zástavku električky. S pocitom strachu z následkov našich činov sa naša ústecká kompánia organizovane stiahla naspäť na hlavnú stanicu. Bolo už popoludnie, keď ústecký veliteľ kompanero Míša, ako sme ho medzi sebou volali, priniesol k staničnej lavičke štangľu salámy, dva chleby a debničku piva, to ako za preukázanú statočnosť. Na stanici pri našej lavičke alebo pred staničným parkom sme prebdeli celú noc. Odvážnejší sa pustili aj do vojakov, ale debata s Rusmi neviedla k ničomu, boli z toho, kde sú, viacej šokovaní ako my. Sedeli sme v parku pred stanicou, fajčili a popíjali pivo. Ruský dôstojník, o niečo starší ako členovia našej úderky, nám vysvetľoval, že oni za to nemôžu, čo sa tu deje, za všetko môžu tí, čo vládnu, oni sú vojaci a plnia rozkazy. Noc bola na stanici a v okolí pokojná. Horšie to bolo v meste, zo všetkých kútov Prahy sa ozývala streľba. Okupanti zo strachu o svoju bezpečnosť strieľali do všetkého, čo sa pohlo. Po výdatnejšej streľbe v niektorej časti mesta nasledovali rýchle výjazdy kvíliacich sanitiek a požiarnikov. Keď som videl nebezpečné situácie v hlavnom meste, kde pri rôznych potýčkach s vojakmi dochádzalo aj k usmrteniu aktérov nepokojov, ale aj náhodných chodcov, rozhodol som sa aj s mojím novým priateľom, tiež Slovákom Rafaelom, po dohode s veliteľom opustiť náš oddiel a vrátiť sa prvým ranným vlakom späť do Ústí, kde situácia nebola taká nebezpečná. Ústí stále žilo bojovou náladou, ale streľbu, nočné kvílenie sanitiek nebolo počuť ako v Prahe, panoval tu v podstate pokoj občas narúšaný iba skandovaním demonštrantov, plamennými výzvami o vlastenectve a národnej hrdosti poväčšine samozvaných tribúnov. Po príchode som stretol Petra, extrémistu, ktorého som poznal už skôr, doba mu priala, a tak sa plne realizoval. Vytvoril novú skupinu hladovkárov, presvedčil aj mňa. Tábor hladovkárov bol na hlavnom námestí, mali sme tam rozložených niekoľko stanov, pred ktorými sme celý deň sedeli na prenosných parkových lavičkách alebo ležali v stanoch. Po čase sme prijímali rôzne dary, niekto doniesol minerálku a niekto dal pár drobných. Keď sme videli štedrosť ľudí, pred provizórny tábor sme položili škatuľu od topánok a vyhlásili sme samozvanú zbierku na posilnenie zlatého pokladu republiky. Ľudia prispievali rôznymi čiastkami, od pár halierov až po desaťkorunáčky pre novú demokratickejšiu republiku, Dubčekovu s ľudskou tvárou. Zbierka reálne rástla, v škatuli bolo vyše tisíc korún a pôvodne ušľachtilý úmysel sa začal meniť, hlad sa čoraz nástojčivejšie hlásil, až vodcovia rozhodli, že to týranie trochu zjemníme. Nenápadne sme sa po troch vytrácali a zamierili do vzdialenej slušnej reštaurácie. Veľká porcia dobrého jedla a niekoľko pív nám pozdvihlo náladu. Hladovka trvala ďalej, hladovkári nestrácali náladu. Pre ľudí z mestského úradu to bolo podozrivé, veď po pár dňoch hladovky by mali byť jej účastníci vysilení a vychudnutí, ale my sme boli vysmiati, veselí a na váhe nič neubudlo. Vedenie mesta poslalo technické služby a za nesúhlasného hučania okolitého davu tábor hladovkárov rozpustili. Moja neslávna odbojová činnosť sa skončila nástupom do školy, ale Rusi zostali na dlho. Nebyť roku 1989, možno by sme si na nich aj zvykli.

Záverečná poviedka z knihy „Preteky z časom“ z podtitulom Príbehy ktoré sa nestali legendami