So slovom mier som sa stretol ako malý školák koncom päťdesiatych rokov minulého storočia. Vždy po skončení večernej modlitby ku ktorej nás deti viedla moja mama ktorá aj zo starými rodičmi a jej súrodencami prežili a prešli peklom II. SV. Povojnový mier bol pre ich generáciu vykúpením po zverstvách čo do ich života priniesol fašizmus a neskôr v našom kraji aj vyčíňanie banderovcov. Bolo to obdobie chudoby a biedy, ale aj šťastia, že mohli ďalej žiť a tešiť sa z mieru a zo svojich potomkov. Vtedy sme to ako deti nechápali prečo nakoniec modlitby okrem detskej básničky o anjeličkovi strážnom sme museli nakoniec povedať „Bože náš zachovaj nám mier a pokoj.“ Prvý krát som pochopil význam toho slova mier keď ako školák som sa zúčastnil pred bývalou budovou ONV v našom meste proti kubánskej kríze kde od svetovej atómovej vojny zachránila ľudstvo iba ústupčivosť dvoch vtedajších svetových vodcov Kennedyho a Chruščova.
Slovo mier až do súčasnosti bolo pre nás Európanov banalitou užívali sme si ho vyše sedemdesiat rokov a akoby sme zabudli na jeho význam. Teraz nás už vôbec nezaujíma, vytratilo sa z nášho slovníka a nahradilo ho slovo vojna. Vojna to sú predsa zbrane, tanky lietadla, bomby, rakety potoky krvi mladých mužov, slzí ich uplakaných materi. Strádanie civilistov žien, deti, starých ľudí v zázemí. Zničené obydlia, fabriky, infraštruktúra. Doslova sa cynický vytešujeme a každým dňom počítame koľko mŕtvych zase pribudlo. Veď čo už, to sú iba Rusi, Ukrajinci, Slovania pre časť tzv. civilizovanej Európy menejcenný ľudia.
Občania Európy spamätajme sa dokiaľ je čas, vyjadrujme svoj nesúhlas z vojnou ako začala v týchto dňoch hŕstka našich slovenských spoluobčanov po slovenských mestách. Lebo ako sa zdá naši politici ktorých sme si v dobrej viere zvolili do čela svojich štátov hnaný nejakým záhadným atlantickým vetrom nepochopili, že pre svoj plnohodnotný život v našej starej Európe a zachovania života na planéte Zem nechceme vojnu, ale potrebujeme mier.