Keď som pred niekoľkými rokmi o problematike udavačstva a udavačov z radou politikov, bezpečnostných a justičných zložiek, ale aj mimo nich v našej malej slovenskej spoločnosti tu na Pravde písal som ani len netušil, že tento druh podlej činnosti sa bude naďalej rozširovať a za podpory médií sofistikovať. Udavačstvo ktorému už sme stihli dať aj priliehavejší názov „kajúcnictvo“ ako nový druh obživy určitých ľudí som prirovnal k novému druhu povolania neštítiaceho sa akémukoľvek podlému jednanie. Vtedy som predpokladal a veril, že tento druh podlosti bude zanikať, ale zrejme som sa mýlil. On nezaniká, ale za podpory najvyšších predstaviteľov štátu expanduje do obludných rozmerov kde vražda, podraz a krivopísažnictvo sa stáva pracovnou metódou proti svojim politickým oponentom. Určite mi bude niekto oponovať, že udavačstvo a udavači nie je nič nové a ma pravdu. Udavačstvo ako čierna niť sa tiahne celými ľudskými dejinami, je a bolo od nepamäti len sa nevyslovovalo nahlas a udavači nikdy neboli nijakými hrdinami ako to propagujú súčasne politické špičky za podpory tzv. nezávislých médií.
V poslednom čase keď svet sa ocitá v pazúroch akejsi pandémie sa naša demokracia a ľudské práva falošne posilňujú, ľudí v ktorí v udavačstve niekedy aj nevlastnou vinou a neraz aj z donútenia pribúda. Udavači dobrovoľní aj tí z prinútenia nemusia študovať, len treba mať povahu z hrošou kožou a počúvať svojich chlebodarcov. Toto hanlivé povolanie, keď ním človeka tak nazveme, alebo slovom podobného druhu, ale z rovnakým obsahom sa v svetových dejinách vyskytuje od prvých počiatkoch ľudskej civilizácie za vzor by sme im mohli dať Judáša Iškarionského ktorý za povestných tridsať strieborných zradil Ježiša Krista. Nositeľmi tohto ponižujúceho povolania sú ľudia neštítiac sa nijakej podlosti. Ľudia slúžiaci tejto profesii, čestnými ľuďmi zatracovanej, určitou časťou ľudskej populácie ospevovanov, neraz potrebnej pre jej naplnenie mocenských, ekonomických, ale aj iných nečestných ambícii politikov, mocných oligarchov, ľudí bez akýchkoľvek morálnych a ľudských zábran idúc aj cez mŕtvoly, len aby si splnili svoj sen potopenia svojich oponentov a získania nadvlády nad ostatnými. Udavači si svoje prostriedky k dosiahnutiu cieľa nevyberajú pre nich morálka a česť neznamená nič, zrada a podraz sú ich pracovnou metódou, nedbajúc, že svojim prospechom zničia existenciu iných. Predstava toho, že takí ľudia, keď ich vôbec môžeme nazvať ľudí žijú v našej spoločnosti a kedykoľvek môžu na nás zaútočiť svojimi nečestnými metódami, môžu nás umlčať, zničiť naše životy, len aby oni dosiahli svoj cieľ u bežných občanov vyvoláva hrôzu, ale zdá sa, že neustálym presviedčanie národa masovo – komunikačnými prostriedkami, že „čierne je biele a biele čierne“ i na túto skutočnosť si pomalí zvykáme a podľahneme dezinformáciám, polopravdám, ale neraz aj lžiam . Dokonca až tak, že vo vrcholnej demokracii kde máme zaručené občianske slobody, slobodu slova začíname považovať týchto nečestných ľudí za hrdinov spravili sme z nich celebrity, poskytujúc im mediálny priestor, urobili sme z nich nadľudí vzdávaním pôct im a tým ktorým slúžia aj keď mi ostatní vieme, ale bojíme sa nahlas povedať, že sú to podliaci.