Človek sa časom vo svojom prirodzenom živote dostáva do veku kedy si príroda z jeho života začína odlupovať čoraz viac z jeho životnej vitality. Jednoducho jeho telo starne napadnú ho choroby a začne sa „kaziť.“ Chceme, alebo nechceme táto etapa ľudského života niekoho skôr, niekoho neskôr , ale postihne prevažnú časť všetkých bežných ľudí . Zrazu začne premýšľať o podstate života, jeho prioritách až nakoniec príde na to, že zdravie sa nedá vymeniť za nijaké hmotne statky ktoré doposiaľ tvorilo hlavnú snahu jeho pozemského bytia. Uvažuje čo ďalej, neviditeľná signálna sústava jeho tela velí. „Rob zo sebou niečo“ a rozhodne sa navštíviť lekára.
Po rôznych reformných experimentov nášho zdravotníctva súčasná sloboda mu už nepredpisuje, že ma tam a tam svojho obvodného lekára, môže si ísť kam chce dokonca si môže vybrať aj poisťovňu podľa jeho chuti. Tou tzv. slobodou začína prvý problém bežného človeka budúceho pacienta nájsť všeobecného lekára. Starší budúci pacient si pamätá na časy keď všeobecný lekár bol niekedy na každej väčšej tzv. strediskovej dedine, v každom závode a keď ste nepracovali, alebo ste boli deti prípadne už v dôchodku, tak ste boli podelení podľa obvodov alebo bydliska. Keď už svojho všeobecného lekára na odporúčanie známych máte a zájdeme zo svojim zdravotným problémom za nim tak ten vás spravidla pošle na odborné vyšetrenie, dá vám výmenný lístok zo slovami: „Nájdite si špecialistu,“ ten úprimnejší vám aj poradí kde nájdeme toho čo potrebujeme. Keď sa vám to nepodarí, nastáva ďalší problém a vy hľadáte obvoláte jedného špecialistu, ten ma plno, voláte druhého, ten tiež, až nakoniec sa vám podarí, ale ten vás objedná až o tri mesiace, uvažujete až nakoniec privolíte.
Konečne prišiel na vás rád, nervózny čakáte niekoľko hodín u odborníka, ten vás vyšetrí pošle na krv a pod. , napíše odbornú správu a rozhodne. Vážený pacient na vašu chorobu je potrebná operácia, uvažuje, najlepšie by tam a tam, ale musíte si to sám vybaviť, lebo ja ako lekár nemôžem to nikomu nariadiť. Voláte, niet termín, obraciate sa na známych sľubujete, nech pomôžu, že sa odvďačíte. Konečne vaša snaha je úspešná nemocnica kde prevádzajú potrené operácie vás objedná o pol roka. Čakáte termín sa blíži spravíte si predoperačné vyšetrenie ktoré platí mesiac pred zákrokom a zrazu príde vyrozumenie, že operácia sa pre nedostatok personálu presúva o mesiac neskoršie, kývnete a trpezlivo čakáte. Z malou dušičkou ste konečne v nemocnici, na druhy deň prebehne operačný zákrok. Operácia sa podarila konštatuje ošetrujúci lekár keď sa preberiete z narkózy a vy zajtra idete domov. Ubolený voláte domov, prosíte príbuzných zháňate odvoz. Konečné ste doma z hrbou liekov, ani zdravý ani chorý, polihujete mysľou vám prebiehajú tie najtemnejšie scenáre: „Budem ja ešte žiť či už je to môj koniec a hľadať si ten svoj hrob.“
Vo svojej bezmocnosti obyčajného človeka nadávate na život prečo práve ja, nadávate na celý systém súčasného zdravotníctva, rozmýšľate kde sa stala chyba, veď vždy vás všetci presvedčovali, že v našom zdravotníctve je všetko v najlepšom poriadku každá reforma priniesla pre vás pacientov niečo nové. Rekapitulujete ako to všetko bolo, zo začiatku sa rušili zdravotné strediska na dedinách v závodoch, vraj súkromní lekári sú lepší. Neskôr prišiel rad na nemocnice štát je zlý vlastní prehlásil jeden múdry minister a tak sa nemocnice privatizovali. Tie v záujme zisku rušili sa oddelenia, vraj už niet toľko chorých, neskôr pôrodnice, vraj sa nerodí toľko deti. Neskôr nejaká múdra reformná hlava prišla na to, že chorý človek už nie je pacient ale klient, že zdravie je určitý druh tovaru ako každý iný a za ktorý sa platí a tak čakáte na novú reformu a dúfate, že nezrušia aj tie posledné nemocnice a nechajú len cintoríny.