To, že škola v šesťdesiatych rokoch minulého storočia nebola iba o učení, bola aj o zábave, poznávaní sveta a politiky. Už ako malým školákom nám vštepovala pani učiteľka uvedomelosť k vlasti a spoločnosti a tú sme prejavovali najmä na prvého mája. Prvý máj – sviatok práce, ťažko sme chápali jeho význam, ale keď sviatok, tak sviatok, rodičia nás pekne obliekli a všetci sme sa zhromaždili na školskom dvore. Väčší žiaci dostali do rúk transparenty s portrétmi rôznych papalášov, ako sme ich volali, niektorí boli zarastení, bradatí, boli tam aj oholení, plešatí, ale všetci sa mi zdali veľmi starí. Mladší dostali mávatka alebo zástavky, sovietske – červené s kosákom a česlovenské – bielo-modro-červené. Učiteľky nás zoradili do sprievodu k robotníkom, roľníkom a pracujúcej inteligencii, ale nejako sa mi to nezdalo, robotníkov a roľníkov som poznal, ale inteligenciu som si predstavoval celkom inak. Myslel som si, že sú to múdri a sčítaní ľudia, ale oni boli bláznivejší ako robotníci a roľníci, ti stáli v pozore, ale tí druhí, smiali sa, kývali a pokrikovali na ľudí z chodníku. Sprievod prešiel po Hlavnej ulici, mávali sme a kričali heslá, napríklad Atóm bude slúžiť ľudu, nevedel som síce, čo je atóm, ale keď súdružka učiteľka zavelila, tak sme ten atóm oslavovali. Na konci Hlavnej sme sa otočili a kričali ďalej, keď sme došli k najznámejšej reštaurácii v meste a videli stáť ľudí na chodníku, učiteľka zavelila a my sme skandovali Kto stojí na chodníku, nemiluje republiku, mali sme z toho aj srandu, ľudia nám mávali a usmievali sa. Po prechádzke mestom sa sprievod zastavil na pľaci, tu stála tribúna, na nej nejakí ľudia, medzi nami školákmi sa šepkalo, že sú to funkcionári, ale čo sú to funkcionári a akí, to už nikoho nezaujímalo, skôr sme sa rozhliadali po okolitých stánkoch, kde majú párky, malinovku, cukríky, zemiakovú čokoládu. To bola pochúťka, za korunu tabuľka na pol ruky, ani ste ju nemohli zjesť celú, po dvoch kockách ste mali sladko aj za ušami, radšej ste sa podelili s kamarátmi. Keď sme už všetci boli pod tribúnou, začali hrať štátnu hymnu, dav sa postavil do pozoru, niektorí sa priam vystreli, to sú komunisti, pošepkal Štefan, ale tých bolo málo. Hudba dohrala, rečník dohovoril, národ zatlieskal. Určte sa mu rečnenie páčilo, lebo chcel hovoriť ďalej, ale národ tlieskal o dušu, tak si to rozmyslel, že už stačí, zakýval a postavil sa do radu k ostatným funkcionárom. Okolo stánkov sa začali tvoriť hlúčiky chlapov, niekde sa pridali aj ženy, hudba na tribúne hrala, ľudia začali tancovať, nálada okolo stánkov rástla, niekto začal spievať, na husliach s cigánskou kapelou sa pridal Zoli, náš o päť rokov starší spolužiak. Chlapi mu tlieskali, jeden z tancujúcich mu na čelo prilepil desaťkorunáčku, Zoli sa usmieval a my sme sa smiali. Národ sa veselil, bavil sa, bol šťastný, sem tam niekto reptal, ale tých bolo málo. My, chlapci z našej ulice sme boli spokojní rozbehli sme sa k rieke, odvážnejší poskákali do vody, boli sme veselí, bezstarostní, a tak som svojím detským rozumom pochopili podstatu sviatku práce.