Založ si blog

Vianočné cesty – príbeh z týchto dní

            ,,A sú tu Vianoce“ z úsmevom ma upozornila moja polovička aj keď to  bol všeobecný fakt, že koncom decembra pravidelne rok čo rok bývajú. Zvláštne na tom bolo, že z oznamom prišla deň pred štedrým večerom ,,No a čo veď Vianoce sú každý rok“, zaprotestoval som akože sa nič nového pod slnkom nedeje. ,,Ale tieto pôjdeme do sveta“. Zdvihol som hlavu od novín „kam do sveta“. Skúmavo pozrela, odhadovala akú mám náladu. „K synovi, pozrieť si jeho nový dom“, spozornel som, zastavila monológ „nerozmýšľaj“ a pridala „aj malého Viktora,  si ešte nevidel“ argument bez námietky, pravdiví, hotová vec, namietajte …a protestujte! „Tak čo už, pôjdeme“, prikývol som, venujúc sa naďalej novinám. 

              Viditeľne sa jej uľavilo, úsmev naznačoval spokojnosť. Čo človek nespraví pre kľud v rodine. Predstava o čase strávenom v aute  na druhu stranu republiky vyvolávala vo mne nedobrý pocit tak dlhej cesty. Rozmýšľam, rozmýšľam síce potichu, aby som sám seba neurazil nejakou zlou myšlienkou. Nový dom, nový vnuk, tak to je už dôvod prečo neporušiť rodinné tradície a vyraziť v čase Vianoc sviatkov „pokoja a mieru“ na tak dlhu cestu.

              Štedrá večera klasická, pre dvoch s tanierom pre pocestného. Pozerám na prázdne miesta pri stole, šesť stoličiek bolo málo, vždy sme pridávali. Cesnak, oplátka, med, hubová polievka, kapustnica, ryba. Dnes ani kapor ani filé, pstruh, poľský bez chuti a tradičného šalátu pohoda sám si pripíjam tradičné „tokajské trojputňove“, bránim sa spomienkam, keď jedná fľaša bola málo a dvaja malí nedočkavci obracali svoje detské očka pod stromček. Kde je ten čas keď aj mi dospelí sme sa vedeli tešiť z detskej radosti. Dnes, iba rutinne sa pozriem, poďakujem Ježiškovi, že myslel aj na mňa.

             Polnočná televízna omša a pohoda  s blížiacim sa ránom vytráca, všetko je zvládnuteľne, len kľud a vynášam batožinu k autu.

            Tušenie ma nesklamalo plán bol už dávno jednostranne schválený darčeky pripravené a tašky zbalené, treba ho potvrdiť aj tou druhou. Stalo sa, deň pred štedrým večerom, druha strana bez námietok Prerušovaný spánok naznačoval, že je čas privstať. Po krátkych prípravách bez predchádzajúcej cestovnej horúčky sme vyrazili. Mrazivo, po nočnej víchrici  prvý sviatok vianočný „keď všetko spí a všetko sní“ ideálny čas na cestovanie.

             Všade ticho, cesta bez áut, zo zbytkami snehu, zadupaná, posypaná drobným kamením klepkajúcim do blatníkov auta, žiadny problém, veď aj cestári majú Vianoce. Začína sa brieždiť, pomalí, nepripravene, deň sa prebúdza k životu,  slnko nevidím, len odblesk v spätnom zrkadle, ale cítim za chrbtom, že sa prediera cez sčervenený  mrak ďaleko za obzorom.

             V začínajúcom dni sa objavujú kontúry  Tatier, končiare v ranom slnku sčervenali, vyzerajú tak ako mi syn raz ešte malý povedal keď sme prechádzali okolo „oco, že sú tie Tatry posypané  polysterenom“, vtedy som prikývol, ale on hneď pochopil, že prestrelil. Bol to sneh, tak ako teraz a vždy predtým, pod nimi opar.

             Zasnežená vianočná krajina ako zo žánrovej maľovanej pohľadnice aké sme niekedy kupovali v papiernictve a pred sviatkami posielali rodine a známym. Potom čakali kto pošle nám, bol znak toho, že tí myslia na nás tak ako sme my mysleli na nich.       

             Ach detstvo, v hlave myšlienky na Vianoce ktoré už boli. Detské, šťastne,  bezstarostné nie také bohaté. Viac duchovné ako tie dnešné materiálne. Rodičia svojím deťom ich vyčarili aj z toho mála. Sveter, ponožky, šál darčeky ktoré sme prijímali z radosťou a keď sa neskôr objavili korčule gvinťaky, alebo drevené lyže s kandahárom bol to vrchol Ježiškovej štedrosti.

            Vrcholky hôr zostali  vzadu, cesta ubiehala, zasnežená krajina vystriedala, šedivé, ale vianočné vyzdobené mesta s roztápajúcim sa snehom na okrajoch cesty. A zase hory,  stromy skláňajúc svoje vetvy pod náporom snehu, cesta sa začala kľukatiť. 

            Úsmevná myšlienka na zimnú nádheru ma vrátila niekoľko desiatok rokov pred čas ktorý práve žijem. Sneh a strom patril k Vianociam, ,vždy to tak bolo,  Vianoce boli sviatky  pokoja a pohody už u našich predkov. Neskôr sa k pohode pridali, že sú to sviatky aj mieru. V dobách vojen, vojaci odložili zbrane a snažili sa o zdanlivý mier a pohodu aj na bojisku.

            Tradícia pokoja a mieru platí aj v teraz, síce zdanlivo, ale platí a niekoľko barbarských národov a politikov usilujúcich sa o vládu nad svetom to že sú Vianoce nemôžu zvrátiť radosť bežných ľudí a zvlášť deti.  Posledne Vianoce sa zdajú akoby stratili svoje čaro pohody a stály sa predmetom obchodu a biznisu stále nenásytného Molocha bohatstva. 

            V našej rodine odkedy si pamäťam sme boli vždy doma otec a mama mám deťom vždy pripravili fantastické Vianoce boli plne lásky. Starý otec dodržiavajúc tradície zo svojho rodného domu mám už moderným deťom spestril a tak sme pod vianočným stolom mali sekeru, aby sme bolí zdraví a reťaz, aby sme boli súdržní. Peniaze pod vianočný obrus sme nedávali, boli sme spokojní s tým čo mame. Zdá sa to uletené, ale netúžili sme po bohatstve.

             Po štedrej večery, potešení z darčekov sme sa rozbehli po vinšovaní. Bol to taký zvyk, že deti chodili po rodine a spievali pod oknom koledy a dospelí ich obdarovali sladkosťou a tých väčších aj nejakou korunkou, starších pohárikom pálenky. Spev sa ozýval celou ulicou do tichej noci sa ozýval hlas zvonca, to prichádzali „Jasličky“. Bolo to také malé divadlo. Jasličkári sprevádzaný húfom deti, šli od domu k domu zahrať biblický príbeh o narodení „Spasiteľa“. 

             Zo slastného snenia o detských Vianociach ma prebudila spolucestujúca „spomínaš si na tie hory keď sme tu boli na erohátskej dovolenke“ , precitol som a Vianoce môjho detstva sa začali vytrácať. Rozpoznajúc križovatku do jednej nádhernej horskej doliny som sa zorientoval. „…a Bíla, Bumbálka“ spomienka na jeden prekrásny jarný týždeň pred vyše štvrť storočím ožila. Bezručov kraj v ktorých tečú bystriny plné mihotajúcich sa pstruhov. „Ako to tam vyzerá dnes“, nahlas rozmýšľam, „určite to niekto sprivatizoval“. „A dnes bohatne“ pripojila sa manželka, „možno, ale ráz by sme sa tam mali pozrieť, pospomínať“…

              Cesta sa začala zvažovať do údolia sneh vystriedala špinavá brečka, aut na ceste viditeľne pribudlo to lyžiari a milovníci zimných hôr vyrazili na okolité svahy. Sledujúc cestu a podriemkávanie manželky ma vrátilo k Vianociam už nie k tým detským, ale k tým dospelejším. 

             Čas neúprosné beží, čo beží on cvála, stredná škola, láska, svadba, potomstvo všetko to prišlo akosi rýchlo.  Založiť rodinu, nájsť pre ňu to hniezdočko, udržať ju stmeliť vianočnou náladou a tradíciou  aj to sa podarilo, ale už v inom duchu. Čas neprekabátiš, prispôsobíš sa mu, romantika mojich detských Vianoc sa preskupí do romantiky Vianoc našich detí. Neviem aké sú ich spomienky na Vianoce pod krídlami rodičov, ale naša snaha bola pripraviť im to najlepšie čo naša peňaženka dovoľovala.

              Čaro Vianoc nás dospelákov vystriedal niekoľko týždňový zhon z výberom darčekov, nákupom potravín a všelijakých iných drobnosti súvisiacich z vianočnou pohodou. Unavení, ale šťastní sne si vydýchli, konečne nastal deň „D“.

              Ráno na štedrý deň tradícia velila pôstne raňajky s odhodlaním,  nič nejesť až do večera. Musím sa pousmiať, vždy sme verili, že sa nám to podarí a uvidíme to povestné „zlaté prasiatko“. Nie vždy sa nám tato procedúra podarila. Vždy som sa snažil vyjsť von. Do prírody, alebo iba tak sa niekam prejsť krčme a kamarátom som sa snažil vyhnúť. Zostať doma v taký to deň bola výsada gazdiniek. keď už sme zostali, tak vždy sme sa snažili dostať sa z deťmi preč z kuchyne.  Ako čas rástol k večeru tak naše odhodlanie vydržať klesalo, pokušenie rástlo. Akože ochutnať kvalitu zemiakového šalátu, alebo uchmatnúť kúštik pripálenej ryby sme nepokladali za veľký hriech proti pôstu. Horšie to bolo keď niekto z nás to nevydržal a tajne sa najedol, to už výčitky svedomia boli väčšie.

            Ach Vianoce, koľko, že to bolo radosti v očiach detí. Svetre, pyžama a rukavice to brali ako rodičovskú povinnú jazdu, ale nove vytúžene hračky, korčule hokejky a prilby to bolo niečo iné. Vekom síce nároky rástli, ale to patrí k životu.  Štedrý večer sme trávili spolu. Potom nastal čas návštev k babkám a starým otcom.

               Staré dobré časy, myšlienky sa prehupujú do súčasnosti, spozornel som, mesto veľké  spleť moderných ciest, tunelov vytláča to čo som poznal. Stovežatá zostáva bokom, vzdialená, ako spomienky starnúceho muža. Cesta zhustla, zaplnila sa autami rôznych značiek. Sledujúc dianie za predným sklom ma napadla myšlienka „bohatší kraj, bohatšie auta“ parafrázujem známe porekadlo. Obloha tmavne a v diaľke začínajú žiariť svetla mesta ktorého svetovú slávu dobylo pivo.

            Roztrhnutá rodina sa stretla. Syn privítal mamu, otca, nevesta, svokru, svokra, deti starých rodičov. Vyobjímali sa všetci, darčeky sa rozdali, radosť deti a tváre dospelých svedčia o spokojnosti.

            Neskorí večer,  do postele líham unavený, všetko tu vonia novotou, darí sa im, veď sú mladí, tak to ma byť. Prajem im. Spánok neprichádza vianočný film sa vracia, preskakujem celé kapitoly bránim sa myšlienkam, na to čo bolo. Iná doba, iné myšlienky tie moderné, reálne, nedávne. „Spíš“ obráti sa ku mne manželka. „Nie, rozmýšľam o našej vianočnej ceste“.., prerušujem reč. Rozmýšľam, ale už nič nehovorím . Kde je ta chyba kde nastal ten zlom. Pocit úzkosti, samoty.  Najhoršie boli tie prvé, sami dvaja vo veľkom dome. Boli to prvé smutne. Druhé a tie ďalšie to sa už tak neberie, čakáte…aj pekné slovo z telefónu  sa vám zdá ako hudba prichádzajúca od niekoho kto vám bol roky blízky. Zvykáte si, ale zrejme tak to ma byť. Výmena generácii. Kolobeh života je neúprosný, čas mení skutočnosť na spomienky, čím sú staršie tým sú neskutočné. Dnešná noc prejde, prídu ďalšie, mesiace, roky a príbeh novej generácie možno v iných detailoch sa bude opakovať tak ako ten náš v očiach našich predkov..

           Neúprosná únava, vnímam ešte cez medzierky žalúzii pouličné osvetlenie a blikajúcu kontrolku prístroja, ticho svätej noci zhaslo vianočnú prechádzku starnúcej mysle.

 

Načo nám je RTVS a média keď nám je všetko jasné

29.11.2016

Rozhlas a televízia Slovenska (RTVS) je slovenská verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového viac »

Média zase ste nás naivných oklamali

09.11.2016

Tak nejako, alebo podobne si môže povedať časť slovenských občanov a nielen slovenských momentálne v tomto prípade to platí celosvetovo, ktorí slepo dôverujú súčasným oficiálnym, štátnym, viac »

“Som treťotriedny občan, štvrtej kategórie, . .. tak sa mám”. ..

25.07.2016

Vybafol na mňa dávny priateľ, inteligentný, vzdelaný, znalec sveta aj politiky keď som sa ho spýtal ako sa ma pri náhodnom stretnutí po dlhom čase, na ulici v našom malom meste. Sprvu som nechápal viac »

škola, učiteľ, žiaci

Noví učitelia budú musieť dokázať svoju bezúhonnosť

20.01.2017 12:30

Uchádzač o prácu učiteľa na základnej či strednej škole by po novom mal dokázať svoju bezúhonnosť v podobnom rozsahu ako policajt či sudca.

Euro, peniaze

Francúzi vlani predali zbrane za rekordných 20 miliárd eur

20.01.2017 12:20

Francúzsko vlani opäť malo rekordné tržby za vývoz zbraní. Dostane za ne viac ako 20 miliárd eur.

vlaky, ic, regiojet, železničná doprava

RegioJet ruší vlaky, štát zatiaľ nevie, ako ich nahradí ícečkami

20.01.2017 12:00

Ľudia, ktorí sa chystajú od 1. februára cestovať vlakom na linke medzi Bratislavou a Košicami a chcú si lístky kúpiť vopred, márne hľadajú IC vlaky RegioJetu.

Jan Richter Robert Fico

Vysoké poplatky za energie začal regulátor opravovať

20.01.2017 12:00

Nové stále mesačné poplatky za energie a vodu zaskočili od nového roka ľudí na celom Slovensku. Regulačný úrad po tom, čo skryté zdražovanie odmietol premiér, prisľúbil nápravu.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 41
Celková čítanosť: 76832x
Priemerná čítanosť článkov: 1874x

Autor blogu

Kategórie