obeliskmiro

 August 1968 sa končil spolu s nádherným letom. Ukončil som letnú brigádu na severe Čiech rozlúčil sa s priateľmi a novou „láskou“.  Chystal som sa odcestovať domov do mestečka na východ Slovenska ktorý som už dlho nevidel.  Balík osobných veci ktorý som si pripravil zviazal, napísal adresu a neskoré slnečné ráno 21.8.1968 šiel odniesť na poštu. Držiac veľký balík  v rukách vyšiel som na ulicu, zdala sa mi nejaká divná, nechodili auta, nehrmotali električky. Čim bližšie som dochádzal do centra k pošte tým ľudí na ulici pribúdalo. Vyzeralo to nejak zvláštne ulica plná civilov, vojenských áut a cudzích vojakov. Z posmeškom na perách som sa opýtal prvého okoloidúceho a dôvery vyzerajúceho človeka „Čo je  vojna“  pán sa zastavil a s prekvapením si ma premeriaval „človeče vy o tom neviete, dnes v noci nás obsadili Rusy“.  Tak, tak je to, už mi to bolo jasné, tie včerajšie večerné kolóny nákladiakoch z bielymi pásmi cez stred vozidla valiace sa od nemeckých hraníc to nebolo cvičenie varšavskej zmluvy, to bola invázia sovietskej armády.

Mesto bolo plné ruských vtedy ešte sovietskych vojakov, pomaľovaných áut, tankov.  Na uliciach plno vystrašených ľudí, všade vládol zmätok a chaos, tak začalo ráno tohto pamätného dňa. Zdalo sa mi to v prvej chvíli neskutočne, veď to nie je možne, aká, že to môže byť vojna.  Skôr mi to bolo smiešne, ale vystrašené tváre veštili, že to niečo neskonči, len tak, že to nie je zábava, ale realita.

 Pochopiteľne, že som nikde necestoval  zamiešal do davu ktorý smeroval na hlavne ústecké námestie pred hotelom „Bohémia“ Rusky tank na námestí bol „obsadený“ mladými chlapcami, vojaci nechápajúc čo sa deje sedeli na lavičke, okolo nich dav prekrikujúcich sa ľudí. Nejaký český oficier vyskočil z československou zástavou na pás tanku. Rečnil o okupantov a vyzýval ich aby odišli domov. Pár horlivcov začalo montovať zo zadu naložené záložne barely z pohonnými hmotami. Netrvalo dlho a dvesto litrový súd nafty sa skotúľal z tanku na dlažbu námestia. Rusky dôstojník ktorí túto scénu sledoval z obrneného transportéru stojac opodiaľ vyzval vojakov, aby sa vrátili do tanku a znemožnili civilom ničiť ruský vojenský majetok.  Unavený seržant z dvoma vojakmi krikom odohnali troch mladíkov od barelu ktorý sa horiacimi novinami pokúšali zapáliť. Nechtiac, ale určite zabránili  nešťastiu, lebo horiaci dvesto litrový súd naplnený naftou mohol spôsobiť veľkú tragédiu.

Pokračoval druhý deň okupácie, štát, ale aj ľud bol dezorientovaný. Čelní predstavitelia štátu boli akože na jednaní v Moskve. Hrdina vtedajšej doby Alexander Dubček a prezident Ludvík Svoboda boli nezvestní, národ o nich nič nevedel. Rádio vysielalo dezinformácie, že je tu kontrarevolúcia, nikto nevedel čo sa deje a čo bude. Fabriky zastavili výrobu, nastal „disciplinovaný chaos“ až taký, že sa národ neopíjal a nekradol. Došlo to až tak ďaleko, že pražský zlodeji a kriminálnici verejne cez noviny vyzvali ostatných , aby sa v tragickej chvíli pre Československo vzdali páchania trestných činov. Neviem aký to malo dopad na kriminálnu štatistiku tej doby, ale mám zato, že sa v týchto tragických dňoch kriminalita znížila. V každej reštaurácii visel nápis „pouze dva piva k občerstvení“ a národ začal chápal zložitosť situácie vyhýbal sa pijatike ktorá v tak zložitej dobe mohla vyvolať hystériu a podráždiť cudzích vojakov k nerozvážnym činom .

Tretí deň, začali sa vytvárať rôzne akčne skupinky, jedni zahájili hladovku druhí sa zapojili do rôznych demonštračných pochodov a niekoľko nadšencov sa vybralo bojovať proti okupantom do hlavného mesta. Všetko čo sa dialo sme mi mladí brali ako veľké dobrodružstvo, starší boli opatrnejší, veď boli medzi nimi pamätníci druhej svetovej vojny a vedeli si živo predstaviť čo taký ozbrojený konflikt civilov bez zbrani z dobré vyzbrojenou armádou môže spôsobiť..

Následné udalosti po tomto dni bol z môjho hľadiska veľmi vzrušujúce ale aj nebezpečné. V tom čase sme si aj neznámi ľudia boli nejaký blízky a tak sa rýchlo nadväzovali priateľské vzťahy. Za pár minút sme vytvorili skupinu odhodlanú proti okupantom bojovať a snáď aj položiť život. Zorganizovali sme sa do nejakého polovojenského útvaru s tým, že sa spojíme z ďalšími nadšencami ochotných ísť do hlavného mesta, kde sa podľa správ z rozhlasu skutočne bojovalo. Do Prahy naša náhodne pozbieraná skupina odcestovala vlakom ešte tento deň v popoludňajších hodinách. Nekupovali sme si žiadne lístky, iba akýsi samozvaný veliteľ nahlásil sprievodcovi, že sme jednotka ktorá ide brániť Prahu. Po príchode na hlavnú stanicu plnú cestujúcich, ale aj rôznych čumilov a hliadkujúcich vojakov sme zaujali postavenie na jednej z veľkej staničnej lavičke. Bol už večer a tak sme čakali na vhodnú chvíľu. Nad ránom prišli za nami dvaja Pražáci s tým, že rozhlas vyzýva k potrestaniu kolaborujúcich českých občanov. Po oboznámení z chaotickou situáciou sme sa pridali k pražskej úderke vysporiadať sa kolaborantmi.

Naša ústecká skupina v počte dvanásť mužov pomiešaná z Pražanmi sa pridala k bojovej úderke likvidovať kolaborantské centrum,  adresa bola vyhlásená rozhlasom a cieľ bol jasný. Po príchode na udanú adresu sme začali vytrhávať dlažobné kôstky a hádzať ich do označeného domu, pripadalo mi to ukameňovanie svätého Štefana ktoré som poznal z vyuky náboženstva, bolo to dosť komické, každí mal bojové reči a teraz sme strácali odvahu, ale keď nikto nestrieľal a ani nijak sa nebránil tak odvaha stúpla a dom sme poškodzovali ďalej.

Po rozbití okien, poškodení fasády domu a vystrašení jeho obyvateľov sme plné strachu z následkov našich činov sa stiahli naspäť na hlavnú stanicu. Na stanici pri našej lavičke, alebo pred staničnom parku sme prebdeli noc. Tí odvážnejší sa pustili rečami aj do vojakov, ale debata z Rusmi neviedla k ničomu, oni boli z toho kde sú viacej šokovaní ako mi. Sedeli sme v parku pred stanicou, fajčili a popíjali pivo. Ruský dôstojník o niečo starší ako členovia našej úderky nám vysvetľoval že oni vojaci sú iba taký malí, oni za to nemôžu čo sa tu deje za všetko môžu tí čo vládnu oni sú vojaci a plnia rozkazy.

 Noc bolo na stanici a v okolí kľudná. Horšie to bolo v meste, zo všetkých kútov Prahy sa ozývala streľba. To vystrašení „okupanti“ zo strachu o svoju bezpečnosť strieľali do všetkého čo sa pohlo. Po výdatnejšej streľbe v niektorej časti mesta nasledovali rýchle výjazdy kvíliacich sanitiek a požiarnikov. Vidiac nebezpečnú situáciu v hlavnom meste kde pri rôznych potýčkach s vojakmi dochádzalo aj k usmrteniu aktérov nepokojov ale aj náhodných chodcov, som sa rozhodol s mojím priateľom opustiť náš odiel a vrátiť sa prvým ranným vlakom späť do Ústi kde situácia nebola tak nebezpečná. Hneď po príchode som stretol jedného ustečaka takého extrémistu ktorého som poznal už skôr a tak som sa pridal ku jeho skupine hladovkárov.

Hladovkári mali na hlavnom námestí rozložených niekoľko stanov pred ktorými celý deň vylihovali a prijímali rôzne dary. Niekto doniesol minerálku a niekto dal pár drobných. Keď sme videli štedrosť ľudí tak sme postavili pred provizórny tábor krabicu od topánok a vyhlásili sme samozvanú zbierku na posilnenie zlatého pokladu republiky ktorý bol v tom čase hitom. Ľudia aj keď chudobní prispievali na poklad pár haliermi jeden pán dal dokonca desať korún pre novú demokratickejšiu republiku dubčekovu z ľudskou tvárou.

Naša pomyselná zbierka utešenie rástla, nazbierali sme vyše tisíc korún, úmysel bol ušľachtilí, ale hlad väčší a tak sme  mi „hladovkári“ po pár dňoch hladovanie hodovali. Nenápadne po troch vytratili a zamierili do vzdialenej dobrej reštaurácie. Veľká porcia dobrého jedla a niekoľko pív nám pozdvihlo náladu. Po pár dňoch hladovky by mali byť jej účastníci vysilení a vychudnutí, ale mi sme boli vysmiati a veselí a to bolo pre niekoho z vedenia mesta podozrivé, tak nariadil tábor hladovkárov rozpustiť.

Odbojová činnosť skončila nástupom do školy, ale Rusi zostali na dlho nebyť roku 1989 tak by sme si na to zvykli.